___Zase len ďalší výlev na tomto portáli....

Život...to krehké slovo s trpkosťou na jazyku. Načo nám je, keď sa ním pretĺkame osamotení, pričom sa potkýname o vlastné nohy. Či? Žeby inak? Že nie sme na tomto svete sami? A áno, vy myslíte tých ľudí, ktorí nám vstúpia do života, či skôr sa priženú ako veľká víchrica a my sa ani neuvedomíme a máme rozcuchané vlasy. Tí, čo prídu, hoci ich nikto nevolal, tí, ktorí si drzo sadnú sa sedadlo vedľa vás a začnú sa s vami rozprávať akoby sa nič nestalo. A vy im uveríte. Pustíte ich do svojho srdca. ...A? Happyend? Nie sme v americkom filme...(kde hneď na začiatku viete ako to dopadne)...nie.
Vytrhnú vám srdce. Tak veru. Zahrajú si s nim futbal a vrátia vám ho naspäť. A aj to nie cele. Kúsok si totiž nechajú.

Cele zle. Pomyslite si. Lenže tým život nekončí, nie, nie, on si ide „veselo“ ďalej.
Tak inak.

Žijete si nešťastný život, s ktorým nie ste spokojný. Cítite sa hrozne prázdny, pozeráte smutne von oknom na ľudí so šťastnými tvárami. Chcete byt tiež tak šťastne sa tváriaci, chcete byť s nimi. Ale všade kam prídete sa stretávate len s neporozumením, nepochopením. zúfalstvo sa prehlbuje a prehlbuje. Jeden letný večer ležiac na tráve pozeráte na oblohu a vidíte padať hviezdu. Rýchlo si zaprajete nech už nie ste sami. A padá ďalšia a ďalšia, želáte si to iste znova a znova. A ono sa to vyplní.

Ale potom príde tá pravda. Lebo to srdce, ktoré sa chce rozdávať svetu je také veľké, chce aby sa do neho zmestilo veľa ľudí, chce im rozdávať úsmevy a radosť. Čo si však to srdce neuvedomuje, je to, že čím je väčšie, tým viac je možné z neho trhať. Na any spätnú action je už neskoro, bolo naivne dobre a ľúbiace, že sa tak zväčšilo. Hľadalo v ľuďoch to pozitívne, pretože bolo také veľké malo schopnosť vidieť to. nevidelo však to zle alebo to vidieť nechcelo. A tak narazilo najskôr na jednu skalu, potom na ďalšiu, ani nevedelo ako a ocitlo sa v obrovskom skalnatom zálive Bermudského trojuholníka. Už teraz vie, že je zle, ale stále naivne dúfa v záchrannú loď, ktorá ho z tade vyslobodí, no jedine na čo naráža, sú deravé záchranné člny, s ktorými sa nanovo a opäť potápa do čiernych vôd oceánu.

Prišli. Spravili mi v živote rodeo a za zvuku vybuchujúcich granátov odišli. Čiže nie len tak. Ako túlajúci sa kúsok puzzle, ktorý nikam nepasuje, som si existovala, snažiac vyplniť svoj čas jestvovania niečím užitočným, kým sa niečo nezmení.

Niekedy si hovorím, že ani by sa nemuselo. Alebo až nie toľko ( v rámci všetkej tej nesmiernej bolesti). Dotkli sa môjho srdca, bolo ich par, zanechali na ňom stopu, a viacej nechceli mať s tým nič spoločné. Môžem sa pýtať milión razy prečo, môžem kopať okolo seba, hádzať veci o zem, kričať z plných pľúc alebo plakať bez prestania (poslednému bodu sa aj tak nevyhnem). Môžem písať srdcervúce dožadovania sa odpovede (niežeby sa tak nestalo – ale bez účinku). Trápiť sa nespavosťou cele mesiace, Ležať v posteli a počúvať ako mi kričia v hlave spomienky, ktoré sa nedajú vymazať. Cele to nesmierne čakanie, možno i len na to aby mi niekto po rokoch (po rokoch!) predsa len dať vedieť, vedieť, že si je vedomí mojej existencie, že na mňa nezabudol, že možno to čakanie stalo za to. Roky... A čo ja? Nemala by som sa zachovať rovnako?! A proste odignorovať blikajúcu správu, na ktorú som tak dlho vyčkávala?
Škoda, že ja neviem byt taká. A ani veľmi nebudem, čiže nie je tomuto srdce-prelievaniu koniec ani zďaleka I suppose...




Tento blog nie je o jednej osobe, ale o všetkých tých, kvôli ktorým som zmáčala svoj vankúš nekonečné bezsenne noci, o takých indivíduách, ktoré ublížili najhorším spôsobom.

O tom, s ktorým som ako s vierou niečoho, čo vlastne asi ani nikdy nejestvovalo som žila na perách dva roky...
O tom, ktorý chcel, aby som mu verila a potom mi zlomil srdce ako nikto pred nim ani po ňom...
O tom, ktorý sa najskôr ako jediný zachoval fér, ale to prečo sa to pokazilo, bola aj jeho vina...
O tom, ktorý bol ako ja, a predsa spravil toto, čo by som ja nikomu nemohla dopriať...
O tom, ktorý to vedel a predsa nasledoval stopy svojich „predchodcov“...
A iných...

Nepatrí vám žiadna moja vďaka, čím som si prešla mi nedalo nič pozitívne do života, len viac strachu a smútku a bolesti. Už sa nedozviem, čo sa s vami stalo, ani prečo sa tak stalo, lebo je jedno, čo, že tu po vás ostala spust, hlavne je „nič s tým nemať spoločné“ (as much as possible).

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu