omámená zmyslami,
navlhnutá bezmocnosťou,
zúfalá zo svojich snov,
krútiac hlavou
nad zásadami,
že s akou hlavou zasadali,
sadám si so svojou slabosťou v nohách
na zem,
do rúk osudu sa nechávam, kladiem.
Nejdem spať, to sa nedá,
aj keď kruhy nad lícami vzniknú,
keď som bledá.
Rukavičky odložím,
som predsa nejaká žena!
Nebojím sa roboty,
ani kopy sena,
bojím sa len duševnej bolesti,
ktorej sa zmestí
viac ako by sme chceli.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tá báseň je krásna