ani keď treba,
keď viečko silno oťažieva,
keď únava padá z neba
na hlavu,
keď sen volá z davu
ďalekého,
no akýsi mechanizmus odoláva,
to sa stáva,
strácam práva
nad vlastným stavom,
telom,
mysľou zároveň.
Krehká je úroveň
zbláznenia,
nad ktorou sa už ani nepozastavujem,
pod ktorou
snívam,
ležím,
existujem.
Keď posledným obdobím prelistujem,
veru,
lepšie som sa nakaziť ani nemohla.
A tak si tu bdiem...
Neštrikujem,
nezalamujem,
že si spánok odopriem?
Nie.
Ja len manifestujem.
Raz to príde,
si hudiem...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár