A predsa to niekde viazne.
Kde??
Ja som len malé nesmelé,
no vo vnútri zrelé,
pošetilý výraz v tvári,
no nepozerám do zeme.
Keď nič nechodí,
papierik od cukríka odhodím,
tašku si na plece prehodím.
Žiadny tlkot, žiaden zvuk,
ach toto čakanie plné múk.
A tak na mňa čudne hľadí
ten divný pánko,
ešte je len 23, nemôže mi popriať dobré ránko.
Hrča zovrie v hrdle,
zlý pocit so mnou trhne.
Chcem už byť doma,
nie v tomto bezsvetí.
Mykne ma pri každom záblesku,
upieram vlastný pohľad bez lesku
do tmy,
na cestu,
čakám svetla nádeje,
to teplo, čo ma zohreje,
pocit bezpečia zlé myšlienky preč zoberie.
Toľko som sa zamyslela,
s mysľou do iných výšok odletela,
až sa preľakla,
keď škripot bŕzd započula,
na tvári úsmev vyjavila
a konečne sa dočkala,
keď do autobusu nastúpila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár