žiari, aj keď nehreje.
Zima je a zima je stále,
mrznú mi prsty,
nemá ich kto zahriať,
všetci odišli skrz tých, čo ostali,
až nakoniec neostal nikto,
aj tí čo boli blízko.
Pozerajú sa na mňa cez vyhriate okno,
len chvíľu,
ako sa moje slzy menia na cencúle.
Je mokro,
fúka silný vietor,
neviem odkiaľ duje,
bude fúkať silnejšie,
kým ma nezmorduje.
Moja mŕtvola bude tam na chodníku hniť,
kým tadiaľ neprestanú ľudia chodiť,
ale ja bohužiaľ nepremením sa na prach,
budem monumentom toho chodníka,
kým niekto nenájde vinníka
a ja budem môcť spokojne odísť na druhý koniec sveta.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár