no čo mam robiť neporadia,
keď ruky sa mi trasu,
mozog kričí „dievča, pozor! “.
Ja obdivujem tú krásu,
čo vo mne rastie,
no aj ruža pichá,
ono ťažko sa dýcha,
keď z hrude trčí dýka,
srdce je beztak deravé dosť,
vtedy, v tej chvíli temna
nepomôžu slzy, zlosť,
ja viem.
Slepá zasa začínam byť,
podvedome bujnieť, žiť,
no v tom prípade to holé srdce nemá sa ako kryť.
Dobrodruh, čo lezie po pokazenom rebríku,
dúfajúc, že nespadne,
ale sám skáče
za ozveny šialeného kriku,
lebo vie, že len tak zistí, či za ním niekto zaplače.
Bláznom šťastie praje?
Ukusujú si len okraje...
Keď sa usmievaš,
môže za to moja hlúposť, nešikovnosť
alebo ťa k tomu núti zrýchlený tlak,
čo dvíha aj kútiky?
Je to ranný opar
alebo stála klíma,
mám rada leto,
desí ma zima.
Si vošiel, bez toho, aby si klopal,
hľadáš ubytko?
Zamýšľaš sa nad nábytkom,
prezeráš si izby so záujmom,
rozhodnúť sa pocitom či umom?
Na ceste za tými priestormi je veľa schodov,
no na teba usmieva sa,
k tomu slnečná terasa,
kompromis nedá sa,
to rozhodnutie má váhu,
tými schodmi sa ťažko naspäť kráča,
keď raz nimi zídeš dolu.
Zazvoní zvonček,
čo ťa tam čaká?
Bojíš sa otvoriť.
Vstupenka do pekla či raja?
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár