Žiadne štatistiky,
ani lovenie v pamäti
koľko ich bolo.
Len sucho v ústach,
lebo to nič neznamenalo.
Pre nich,
a pre mňa viac-menej.
Žoviálne sa nechám unášať,
nič nepoviem,
ale nebudem trucovať.
Už len zo strachu, že by sa to opakovalo.
Pozriem sa ruky
a viem,
že nikdy nezažili
to,
po čom moje myšlienky túžobne snívali.
Všetko, čo bolo, odvial vietor preč,
nezostali z nich ani skameneliny,
avšak medúza v mojom srdci
ich premenila na sochy,
ktoré ťažia moju dušu.
Už dávno nemá váhu mušiu,
už dávno v nej nie sú veci,
za ktoré sa sluší.
Rátam, rátam
a nechcem rátať.
Lebo nechcem už viac pátrať!
Som pí,
ktoré sa nikdy neskončí,
a predsa sa opakuje,
nie?
Je to hanebné
a smutné zároveň,
už nemám úroveň.
Stratila som ju pri prvom rátaní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár