zúfalá zo strachu pred samotou.
Zúfalá z týchto veršov,
zúfalá z prázdnych slov,
z tmy pred sebou.
Klamlivá duša zaliala ma kúzlom,
hádam, padám,
kde nastal ten zlom?
Oťaželo telo v reťazi,
opustil život,
nehmatateľné sily sú víťazi.
My porazení.
Zahnaní do kúta,
plačúc nad svojou ľútosťou,
minulosťou, čo zostala za nami.
Ja chradnem, slabnem,
ducha si nevládzem.
Moje stavy šialené,
lež som ešte človek,
to mi odobrať nemôžete.
To jediné nie!
Už beztak mám prázdne ruky,
bezprávie.
Čo vznešené city spravia s človekom!
Zoderú, rozvrátia!
Na hranicu postavia!
Smejú sa do tváre v tvárach iných,
nešetria slovami,
nestačia sliny.
A či sa nenájde jediný človek bez viny?
Nie.
To sú ti, čo zomierajú mladí.
V lone matky,
čistí.
Zakalený zrak dvíhame k nebu,
mrznú nám pery,
klesáme klesáme,
srdcia dodreli.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár