zlomená duša,
roní krehké slzy.
Žijúca existencia neživota
ručanie srdca chce prehlušiť krikom.
Spomienky domova
krížia sa v pätách,
smútok vymieňa clivota.
Sny radšej vyleteli oknom,
nespí,
pred očami sa mihá Sodoma-Gomora.
Vytrháva nechty z lôžok,
ruší všetky väzby,
nie je to vyslobodenie.
Čierna rieka nad Tisou
berie všetky ľady,
ľudské snahy triedi nad misou,
odkladá si mravné vady.
Keď trpíš
pokladáš za bdenie,
keď sa nič nedeje,
leješ benzín,
zapáliš zápalku
- ruka sa ti chveje.
Do činu sa púšťaš pomaly,
stále dúfaš,
že je to len sen zlý,
nevidíš zreteľne,
chceš byť istý,
nesmieš dopustiť, aby zbytočne skonali.
Vietor však stúpne,
nestihneš zabrzdiť,
na okamižik pocítiš dotyk hmlistý,
avšak budúcnosť je tu už neoddeliteľne.
Všetko sa svetlom zažiari,
iskrí modré podnebie,
stratí sa s popolom,
nič nestihne zhniť.
Ono sa ustáli,
jedna veľká zmes.
Stalo sa -
sa vzdiališ,
nový deň nové prinesie.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár