I mňa to pochytilo. Som strašný nervák, zmätkár a v strese som ešte aj roztržitá. Takže pri skúškach z klavíra sa mi trasú prsty, mýlim si niekedy aj celé oktávy, hoci to pred tým zahrám aj päťdesiat krát dobre. A skúšky z huslí? Pred rokom na záverečných skúškach som slák zvierala tak kŕčovito, že sa ma člen komisie opýtal, či idem zatĺkať klince. No a keď som si dolaďovala struny, padol mi z ruky. Paráda. Vlastne to, že naďalej študujem na svojej škole považujem za malý zázrak.
„Hráš výborne, škoda, že iba vtedy, keď ťa nikto nevidí.“ povedal mi raz profesor, keď načúval za dverami, či cvičím (nie, nepýtajte sa na to, to je ok) Častejšie však vraví:
„Lucia... (povzdych)úprimne, ja niekedy naozaj neviem, prečo sa tu s tebou trápim už (daný časový úsek). A nerozumiem tomu, pretože viem, že ty vieš hrať.“
To je tá moja hanblivosť. Jednoducho som trémistka, pohľad na skúšobnú komisiu vo mne vyvoláva pocit na dávenie a rukám spôsobuje nekonečné trasenie. Keby sa hanba dala zatlačiť do úzadia. To však skôr Eiffelova veža spadne.
Srandovný je asi iba fakt, že ak mám koncert, tak nejako to opadne príchodom na pódium. Možno to je tým, že v skúšobných triedach žiadne pódiá nie sú.
Momentálne sedím na priklopenej záchodovej doske a čakám, kým zástupkyňa prestane na chodbe ľuďom čistiť žalúdok. Neznáša, keď hráme na záchodoch, ale kde mám hrať, keď je všetko plné? Navyše je tu celkom dobrá akustika, jediná chyba je, tá zima a chlórový zápach.
Tak mi napadlo, že o mne nič neviete. Ak vám to celé pripadá príliš osobné, prepáčte, písem s pocitom, akoby do denníka.
Narodila som sa tu, v Bratislave, takmer pred osemnástimi rokmi. Ako dieťatko som sa venovala všeličomu, najmä však tenisu (aby som náhodou nebola malé lenivé tučné dieťa... aspoň to tvrdí mama, keď sa o tom rozprávame) a pochopiteľne, hudbe. Moji rodičia ma k tomu viedli, keďže otec je operný spevák, hoci momentálne vedie iba detský zbor a mama má vychodený klarinet, hoci teraz už sa tomu nejako extra nevenuje. Základom bol, ako tradične klavír, až neskôr som namiesto tenisovej rakety do svojej malej ruky chytila slák, čo bol náramne dobrý krok, pretože tenistka som bola mizerná a do zvuku huslí som sa zamilovala hneď keď som prvý krát prešla po strunách.
Žijeme všetci pohromade v malom byte v centre mesta, aj s mojou malou sestrou Simonkou a mačkou Babetou. Sima je o sedem rokov mladšia ako ja a vôbec sa nepodobáme (blondína akási!). Zatiaľ ju baví klavír a flauta, uvidíme, čo bude ďalej. Babeta nám hrá akurát tak na nervy, keď mraučí počas nášho cvičenia. Asi to má byť nejaká forma odplaty. Mama je srandovná osoba, stále trvá na dodržiavaní nejakých šialených stravovacích návykov, podľa možnosti zrovna tých, ktoré naštudovala v najnovšom čísle Slovenky. Je to maniak na zdravú výživu a totálny pedant, takže väčšina návštev má asi dojem, že prišla do operačnej sály a nie do kuchyne, keď zbadajú náš belší než biely stôl a také isté stoličky. Vždy sledujem, ako škrípe zubami pri pohľade na vlas padajúci z hlavy kohokoľvek v dosahu jej orlieho zraku. Ale aby ste si nemysleli, je to dobrá a milá žena, ukecaná aj za troch a pre svoje dve princezné by sa aj rozdala. Otec v tomto rovnako, ale v ostatnom úplne inak. Je tichý, mama asi naklábosí aj zaňho. Ona vraví, že si jeho mlčanlivú povahu váži. Je to klasický pupkáč, hoci stále tvrdí, že keby chcel, mohol by vyzerať ako George Clooney. No vyzerá, že asi nechce. Inak je hudobník každou bunkou tela, žije pre ňu, dýcha, existuje. Sledovať ho, ako vraští čelo nad nejakou skladbou je jeden z najzvláštnejších pocitov, aké poznám. Chcela by som raz takú hudobnú úroveň dosiahnuť i ja.
Myslím, že na chodbe nastalo ticho. Tak ho teda preruším svojou hrou, nech sa má pani zástupkyňa znovu prečo rozčúliť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár