Pripútaný

72 rokov. Zošúverená, vyschnutá koža a zvráskavená tvár, príťažlivá starobou. Na brade strieborné strnisko a strapaté sivé vlasy. A uši mu odstávali od nosenia čierneho klobúka.
Práve sa prebral, pomaly otvoril oči. Modré oči plné bolesti, no plné lásky. Cítil sa strašne unavene. Dýchal ťažko. Nechápal celkom, čo sa deje. Chcel sa posadiť, ale nešlo to. Ruky i nohy, celé telo mal strašne ťažké. Akoby prikované k posteli.
Pozrel tými láskavými, no teraz vystrašenými očami na strop. Biely strop a žlté svetlo starej lampy. Ťažko, ale predsa zdvihol hlavu. Obzeral sa dokola. Žalúzie na oknách boli zatiahnuté, ale škárami prechádzalo dnu pár lúčov ostrého svetla. Všetko bolo biele, no zožltnuté svetlom lampy a čisté.
Pustil hlavu na vankúš, už ju viac nevládal držať hore. Zaspal.
Zobudil sa. Nejaký človek mu behal okolo postele. Žena v bielej sukni. Necítil sa o nič lepšie ako, keď sa zobul prvý krát v tejto bielej zožltnutej miestnosti.
,,Á, vy ste sa už prebrali. Dobré ránko. Idem zavolať pána doktora.“ Jej hlas preťal jeho hlasné dýchanie. Mala príjemný, milý hlas.
Len tak ležal. Stále sa cítil unavený, ale už nemohol spať, už nevládal ani to. Bol zničený.
Po pár minútach ticha prišiel muž v bielych nohaviciach a v bielom plášti. Mal krátke, čierno-sivé vlasy a okuliare, ktoré mu dávali jeho očiam inteligentný výraz.
,,Dobré ráno.“ Mal hrubý hlas. ,,Ako sa cítite??“ Vážny, ale milý. ,,Viete, kde ste? Pamätáte si, čo sa stalo?“
,,Nnniee...“ ledva zo seba dostal odpoveď. Hlas mal chrapľavý a neistý.
,,Chvíľku to asi potrvá, kým sa spamätáte. Mali ste mŕtvicu. Vaša dcéra vás našla a zavolala sanitku. Máte šťastie, že žijete.“ Nepríjemné slová, no dobrá správa. Doktor si prezeral jeho kartu, mračil sa.
Čo sa deje?? Starec nechápal, prečo sa doktor mračí a nervózne sa hryzie do pery. Nebol to mladý doktor, ani starý nebol. Ale asi nie je dlho v tejto nemocnici.
,,No mám pre vás aj zlé správy.“ Ako keď zatnete do mladého stromu. ,,Následky sú dosť rozsiahle. Pravdepodobne už nebudete chodiť, to by bol jeden z tých lepších prípadov. V najhoršom budete pripútaný k lôžku...“ Doktor ďalej rozprával, no muž v nemocničnom rúchu ho už nevnímal. Z očí mu vyskočili smutné slzy. Nevedel si to predstaviť. Ako bude ďalej žiť? ...pripútaný k lôžku...tie slová ho bodli do duše. Svoj pohľad uprel na strop, mal tupý výraz v tvári, nechápavý, zmetený, neistý. Doktor odišiel a on tam zostal sám. Ležal na posteli, myšlienky mu divoko behali v hlave, všetky čierne.
Zavrel oči, ťažko sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Otvoril oči, trošku sa upokojil, veď ešte nie je nič isté.
Prišla žena, tá, ktorá šla zavolať doktora. ,,Odveziem vás teraz na vyšetrenia. Buďte pokojný, nie je to nič strašné.“ Sestrička odistila kolieska postele a tlačila ho cez dvere a tlačila ho chodbou a znova cez dvere a do inej miestnosti. Bol tu nejaký muž, mladý. Aj on mu niečo rozprával, ale jeho slová nechápal. Tak vždy len prikývol hlavou, lebo odpovedať nevládal. Mladý muž mu spravil nejaké testy a sestrička ho odviezla späť do jeho izby. ,,Oddýchnite si, prídem vás skontrolovať.“ Mala naozaj veľmi príjemný hlas. Bola to mladá sestrička.
Zaspal.
Asi spal krátko, alebo spal veľmi dlho, lebo, keď sa prebral, žalúzie neboli zatiahnuté a do izby vchádzalo jasné svetlo. Už sa cítil trochu lepšie. Zdvihol hlavu a poobzeral sa dokola. Všetko bolo teraz jasnejšie, nebolo zožltnuté kvôli svetlu z lampy. Boli tu dvoje dvere, obe zatvorené. V izbe boli ešte tri postele, všetky prázdne a pri každej bol stolík a na ňom malá lampička. Pozrel sa na svoj stolík, aj on tam mal lampičku, ale mal tak aj nejaké veci. Boli to veci, ktoré mal pri sebe, keď ho priviezli do nemocnice. Chcel si ich poprezerať, ale ešte stále sa nevládal hýbať. Bál sa, že je celkom ochrnutý, srdce mu začalo nervózne biť.
Zrazu sa jedny dvere otvorili a do izby vošla jeho dcéra s ustarosteným pohľadom manželom. A ešte jeho dvaja synovia s manželkami a deťmi. ,,Ahoj ocko, ako sa máš?“ Jej hlas bol plný sústrasti.
,,Ffajn.“ Vôbec sa mu nechcelo rozprávať.
,,Boli sme tu aj včera, ale ty si spal a doktor povedal, že ťa nemáme budiť. Aha, priniesli sme ti kvety.“ Položila na stolík vázu a dala do nej farebné kvety. Boli pekné. Všetci niečo rozprávali, ale on ich nepočúval. Premýšľal o tom, čo mu včera povedal doktor...pripútaný k lôžku. Radšej by sa zabil, akoby mal čakať na smrť nehybne v posteli.
,,Otec, otec!“ Pozrel na syna. ,,Doktor vravel, že si prekonal ťažkú mŕtvicu. Bol si už na vyšetreniach? Vieš už výsledky? Len bezmocne pokrútil hlavou.
Dvere sa opäť otvorili, vošiel doktor. ,,Dobrý deň. Mám výsledky vašich testov.“ Všetci s napätím čakali, čo ďalej povie. ,,Žiaľ mám pre vás zlé správy.“ Napätie a strach. ,,Od pása dolu ste ochrnuli.“ Ako nôž do srdca. ,,Ale ešte si požijete.“
Doktor si nenápadne zavolal jeho dcéru nabok a rozprával jej niečo. Nepočul jasne, čo hovorí, pretože všetci jeho prítomní príbuzní sa rozprávali a jemu niečo rozprávali, ale nepočúval ich. Snažil sa zachytiť doktorove slová. Takmer nič nerozumel, len útržky rozhovoru. ,,...nie...trochu zmetený...pripútaný k lôžku...domov...ešte pár dní...
...pripútaný k lôžku... ,,Nnie!“ Chrapľavo zo seba vypustil slabý hlas, čo len vzdialene pripomínal výkrik. Všetci na neho prekvapene pozreli. V očiach sa mu zablyšťali slzy.
,,Otec...“ a všetci opäť začali rozprávať, jeden cez druhého sa prekrikovali a ich slová sa miešali dokopy. Odvrátil hlavu. Doktor asi pochopil. ,,Poďte prosím, nechajte ho odpočinúť si.“
,,Zajtra ťa prídeme zas pozrieť ocko.“ Všetci odišli, aj doktor.
Opäť len tupo pozeral do stropu. Nechcel na to myslieť, ale nešlo to. Mal radšej zomrieť. Načo ho zachraňovali? A tak tam len tak nehybne ležal s temnými myšlienkami. Na stene hodiny, ručičky sa vliekli slimačím tempom. Akoby naschvál, čas chcel zväčšiť jeho trápenie.
Už sa zotmelo a do izby svietil okrúhly mesiac. Jeho svetlo bolo slabé, ale jasné. Celý deň nič nerobil, len ležal na posteli a trápil sa. Občas aj zaspal. Miestnosť bola plná tieňov, obzeral si ich. A pozrel na svoj stolík pri posteli. Váza s peknými, v mesačnom svetle šedými kvetmi, pohár s vodou a jeho osobné veci. Medzi nimi i jeho vreckový nožík. Zahľadel sa naň. Dlho sa len tak zasnene díval, potom zavrel oči. Vyzeral akoby zaspal. Po chvíľke otvoril oči a ťažko zdvihol ľavú ruku a načiahol sa ku stolíku. Nedočiahol. Potom zdvihol pravú ruku, ľavou sa oprel o posteľ a znova sa snažil dosiahnuť na stolík. Vtom vošla sestrička. Zľakol sa a spadol z postele. Tíško zaklial.
,,Čo tu vyvádzate? Počkajte, pomôžem vám späť do postele.“ Zdvihla ho. Bol ťažký, ale bola to silná žena, s milým hlasom. Cítil sa trápne, bolo mu to nepríjemné. Nevie si sám ani len ľahnúť do postele. ,,To nič, to sa stáva.“ Uložila ho do postele. Vzala zo stolíka pohár s vodou, podoprela mu hlavu a dala mu napiť. Potom ho položila, prikryla ho a odišla. ,,Dobrú noc.“ Dvere sa zavreli.
,,Nnechcel som vvodu...“ Jeho hlas bol plný sklamania s smútku.
Zaspal.
Keď sa prebral, bolo už ráno. Celý deň za ním niekto chodil. Stále sa ho niečo vypytovali a ľutovali ho. Prišiel syn, potom zas doktor, potom sestrička, jeho dcéra, syn, vnúčence a nejaký človek, čo si pomýlil izbu. Celý deň sa otvárali a zatvárali dvere. Celý deň ležal na posteli a len prepínal televízne stanice. Celý deň, medzi toľkými ľuďmi, cítil sa sám. Opustený. Myslel na veľa vecí. Celý deň premýšľal. Veď nič iné ani nemohol robiť. Nevládal sa hýbať. Ani sa mu nechcelo. Ani dýchať sa mu nechcelo. Aj skúšal nedýchať, ale keď sa začal dusiť, nadýchol sa. A nadával si, že nevie chvíľu vydržať, aby sa už viac netrápil. Premýšľal o mnohých veciach. O mladosti, o tom, čo cíti, o svojej milovanej žene. Veľmi mu chýba. Už by chcel spočinúť vedľa nej.
A tak prešiel ďalší deň. Smutný a plný bolesti. Večer mu sestrička znova prišla dať dobrú noc. Poprikrývala ho a odišla. ,,Dobrú noc.“
Aj túto noc mesiac svietil jasne. Ležal sám v temnej miestnosti. Nevedel zaspať. Hlavou mu behali čierne myšlienky. Myslel na svoju manželku a myslel na smrť. Mal strach zo smrti, ale myslel na ňu ako na vykúpenie. Veľmi sa trápil. Jedna slza, druhá, tretia,...Pozrel na stolík pri posteli. Ešte stále tam bola váza s kvetmi, v tme šedými, bol tam pohár s vodou a boli tam jeho osobné veci. Stolík bol dnes už bližšie. Sestrička s milým hlasom mu ho prisunula k posteli, aby naň dočiahol, ak by niečo potreboval. Váhavo sa načiahol ľavou rukou a chytil svoj vreckový nožík. Dal si ho do pravej ruky a ľavou vytiahol čepeľ. Pevne zovrel nôž v ruke a ostrie si priložil k ľavej ruke, pár centimetrov nad dlaň. Na jasne viditeľné žily. Bál sa, takmer sa triasol, ale inak si pomôcť nevedel. Myslel na blízkych, dúfal, že ho pochopia. Veď nikto nežije večne. A čas, ktorý strávi na lôžku sa ani nedá nazvať žitím. Mal strach. Zavrel oči. Objal ho strach. A čepeľ noža sa zarezala do kože, do svalov a preťala staré žily. Pustil nôž a ruky mu voľne padli na posteľ. Červená, tmavá krv vytekala z rany. Presakovala cez matrac a kvapky padali tíško na zem. V myšlienkach videl svoju manželku, usmievala sa, aj on sa usmial.
Usmieval sa a pomaly umieral.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu