Východ

Len tam tak ležal. Práve otvoril oči a prvé, čo si uvedomil bolo, že je mu príšerne treští v hlave.
Ležal nehybne, intenzívne vnímajúc tú hnusnú chuť zvratkov v ústach, nevládal sa ani pohnúť.Slnko ešte nevyšlo, nesvietilo mu do tváre. A možno mu nesvietilo do tváre i preto, že ju mal celú zakrytú svojimi dlhými vlasmi. Dýchal slabo, musel dýchať, inak bz zomrel, ale keby nemusel, nedýchal by. Z toho hrozného puchu, ktorý sa mu valil z vlasov do nosa pri každom nádychu mu bolo zle. Každý jeden vlas, od korienkov až po končeky, celý navstrebaný smradom z cigariet, ktoký sa predbiehal so smradom dymu z jointu, ktorý, ako si matne spomínal, našiel v starej školskej učebnici dejepisu.
Zo včerajšej noci si veľa nepamätal. Snažil sa spomenúť si aj na dôležitejšie veci ako na zeminu zo zhodeného kvetináča, zažratú do koberca v obývačke, rozbitý tanier v rohu izby a kuchynský nôž v jej nežnej ruke. Ale bolo to ťažké.
Všetka jeho včerajšia strava ho dráždila v žalúdku. Načo odpor, aj tak by zvíťazila, len, či dobehne až k mise...
Iba silou vôle vstal z postele a rýchlo-pomaly dobehol k záchodu. Padol na kolená a bez protestov nechal telo nech si robí, čo chce.
Zostal tak pár minút, periodickz kŕmiac záchodovú misu zvratkami z najhlbších miest svojho žalúdka. Potom sa pomaly zošuchol k stene, oprel sa a ťažko si zašomral: „...piči...“ Nejaký čas len tak sedel-ležal, možno i na chvíľu zaspal, no potom sa prinútil vstať. Chcel vedieť, čo sa včera stalo.
Takmer nič si nepamätal, prešiel do obývačky. Žalúdok ho už tak veľmi netrápil, ale v hlave mu stále príšerne trešťalo. Sadol si na gauč, len tak tak, že sa trafil s privretými očami. Chvíľku len tak nehybne vnímal bolesť v hlave, no keď otvoril oči, na sklenom stolíku zbadal okrem zvalenej fľaše od vodky i bielu obálku, na nej čiernou fixou napísané svoje meno. Čakala. Opretá o tú fľašku, čakala tu na neho. Cítil, že v nej nie je nič príjemné. Zrazu si na niečo spomenul, na hádku. Áno, hrozne sa pohádal so svojou priateľkou. Ale prečo?
Načiahol sa za obálkou a pomaly ju s napätím v duši otváral. Vybral list, bol nervózny a roztrasený. Zalial ho nepríjemný pocit. Cítil sa akoby stál v miestnosti, ktorej steny sa k nemu stále približujú, už sa ho dotýkajú a stláčajú ho a on ide od napätia prasknúť.
Roztvoril list a čítal: „Je koniec! Som u sestry, ak by si náhodou našiel nejaké moje veci“
Koniec?! To ako rozchod? Bolo to jej písmo. Nečakal síce veselé prianie k Vianociam, ale toto! Naozaj sa s ním rozišla?
Postavil sa, vbehol do spálne. Pootváral všetky skrine a zásuvky, ale našiel len svoje handry. Stále to celkom nechápal. Prečo ho nechala? Veď sa pohádali už toľkokrát, ale vždy to dobre dopadlo. Čo sa včera stalo?
Šiel do kúpelne, že sa umyje. V predsieni zakopol o svoju tenisku. Zrazu, ako blesk z jasného neba, mu preletel obraz zo včera. Len krátky útržok z toho, čo sa včera stalo.
Spomenul si ako obaja prišli domov v pevnom objatí, trochu rozosmiati percentami z baru. Vyzuli sa a s perami ako prilepenými k sebe sa vrhli do spálne. A viac už nič, viac už v obraze nebolo.
Vošiel do kúpelne, pustil vodu a umyl s tvár. Zničeným pohľadom sa pozrel do zrkadla nad umývadlom a len zavrčal na toho úbožiaka, čo na neho civel. Potom mu zrak zbehol na žltý umelý pohár na umývadle. Bola v ňom pasta na zuby a len jedna, modrá kefka.
Ešte aj kefku si vzala! Chcel kávu.
Odišiel do kuchyne, cestou stretol len bordel. Do kanvice napustil vodu, postavil ju na podstvec a zapol ju. Zo skrinky pred sebou vytiahol prvý hrnček, ktorý chytil. Pozrel naň. Dostal ho od nej pred dvoma rokmi na meniny.
Ani plakať nevládal.
Z vedľajšej skrinky vytiahol pohár s kávou. Otvoril viko a zo zásuvky vytiahol lyžičku. Ani nevnímal, koľko kávy si dal do šálky, voda už vrela. Zalial si kávu a prešiel kuchyňou do obývačky.
Hrnček držal za uško tak pevne ako len vládal, aj to stačilo len na to, aby mu nespadol. Ďaľšiu šálku kávy by sa mu už robiť nechcelo.
Vedel, že bola nedeľa, nemusel do práce. Bolo svieže jarné, takmer letné takmer ráno. Práve začalo svitať.
Hlavou mu stále behali myšlienky na ňu a na včerajší večer. Bez rozmýšľania prešiel cez dvere, ktoré viedli do záhrady. Stál tam, napol bosý, napol obutý do ponožiek, na zarosenej tráve. Nevnímal jej dotyky.
Pozrel vpravo na rozkopaný trávnik, už aj ten bazén by mohol dokončiť.
Rozhliadol sa po záhrade. Aj tu boli rozhádzané jeho veci a odpadky. Zbadal svoje obľúbené tričko, vykročil vpred, aby ho zodvihol a obliekol si ho. Keď o niečo zakopol. Zamračrný sa obzrel a zbadal zbraň. Bola to jeho pištoľ, ale prečo bola tu...na zemi v záhrade? Vždy ju mával schovanú hore v skrini v škatuli. Zrazu zmeravel, zimomriavky mu behali po celom tele ako splašené stádo koní. Nepopísatelný strach mu zovrel srdce.
Nepokojne a nervózne sa zohol po zbraň, aby skontroloval zásobník. Napätie mu stláčalo dušu, akoby ležal pod tisícimi tonami závaží.
Otvoril zásobník a pomal počítal: 1...2...3...4...5...zhlboka si vydýchol...6. Boli tam všetky. Strach hneď vystriedala obrovská úľava.
A zrazu si na všetko spomenul. Už vedel prečo sa s priateľkou pohádali, už presne vedel, čo sa včera stalo. Chcel plakať, ale nešlo to. Bola to hlúposť - príčina ich nezhody. No prerástlo to v hádku dvoch podnapitých duší, v krutý boj dvoch znepriatelených vojsk.
Ani nevedel, ako sa to stalo, nie, že by si to nepamätal, spomínal si už na všetko, jednoducho sa z vánku stal víchor, čo všetko ničí. Už nemal ten blbý pocit z nepoznania minulosti, mal taký blbý pocit z budúcnosti. Čo bude teraz?
Ľutoval to, nechcel aby sa rozišli. Chcel bežať za ňou a odprosiť ju, ale na to bol príliš hrdý. A okrem toho...začala si ona.
Taký tam stál, nevedel, čo robiť. Bola pre neho všekto. Všetko, čo robil, robil pre ňu. Jej šťastie bolo pre neho nirvánou. Všetky tie vrelé objatia, všetky tie sladké bozky, všetky tie vášnivé noci...Všetko bolo zrazu preč.
Ale prečo s tým začínala? Veď vedela, ako veľmi ho to vytáča. Prečo neprestala, keď jej povedal, že o tom nechce hovoriť? Prečo ho provokovala? Možno chcela vyvolať hádku, aby sa s ním mohla rozísť...
To ho už naozaj neľúbi? Zamilovala sa snáď do niekoho iného?
Stratil ju...navždy. Už sa nevráti...nikdy. Je preč...navždy.
,,Prečo kurva provokovala?!“ zvrieskol plačlivým hlasom do ticha prichádzajúceho rána a z ľavého oka mu vybehla slza smútku.
V pravej ruke ešte stále držal svoju zbraň, pozrel na ňu s nesmiernou bolesťou v očiach.
Na čo myslel?
Potichu a pomaly zdvíhal pravú ruku, odistil nabitú zbraň a hlaveň si priložil k hlave. Pomaly začal stláčať kohútik. Už ani úsmev, ani slza, len tupý výraz v tvári.
Slnko práve vyšlo nad horizont. Na oblohe nebol ani mráčik, len veľký červený žiariaci kruh. Stálo tam tak majestátne a svietilo mu do očí.
Zrazu akoby mu zasvietilo do duše. Akoby mu jeho žiara osvietila myseľ, nakŕmila ju novým poznaním. Uvedomil si, ako veľmi ju miluje. Aj ona ho určite ešte ľúbi.
Po tak dlhom čase lásky sa nedá len tak odísť.
Odhodil pištoľ, spadla do ružového kríku. Musel ísť za ňou, získať ju späť, jej lásku...

...len tam tak ležal. Práve otvoril oči a prvé, čo si uvedomil bolo, že je mu príšerne treští v hlave.
Ležal nehybne, intenzívne vnímajúc tú hnusnú chuť zvratkov v ústach, nevládal sa ani pohnúť. Slnko ešte nevyšlo, nesvietilo mu do tváre. A možno mu nesvietilo do tváre i preto, že ju mal celú zakrytú svojimi dlhými vlasmi. Dýchal slabo, musel dýchať, inak by zomrel, ale keby nemusel, nedýchal by. Z toho hrozného puchu, ktorý sa mu valil z vlasov do nosa pri každom nádychu mu bolo zle. Každý jeden vlas, od korienkov až po končeky, celý navstrebaný smradom z cigariet.
Čo včera robil?
Príšerne ho bolela horná pera. Spomenul si, že mu včera v bare jeden chlap rozbil hubu...ale prečo?
Len s námahou sa otočil a pozrel na druhú polku postele.
Kde je?
Vtom sa rozplakal...smútok...bolesť...hnev...samota...
Prečo zas odišla? Prečo utrpenie vždy zabije jeho krehké šťastie?
Áno zabije.
Ona bola pre neho všetkým, ona bola jeho šťastie a on je teraz plný utrpenia.
Bola tma, ťažké mraky zakrývali hviezdy. Mal sa sústrediť na cestu, nie na jej krásne telo. A čo tam do čerta robil ten kamión!?
Nemohol predsa vedieť, že tam bude...
Mal to očakávať, dávať väčší pozor. Bol by ho zbadal, keby sa viac sústredil. Mal sa sprostý sústrediť na cestu!
Mal len pár modrín a zlomenú nohu. A ona?
Díval sa jej cez privreté viečka do slepých očí, díval sa na jej meravú tvár, nehybné ruky. Tupo sa díval na jej prstenník a na ten krúžok s drahým kamienkom, symbolom večnej lásky...Hlúpo dúfal, že sa pohne.
Včera sledoval ako sa jej nový príbytok z drevených dosák pomaly topil pod množstvom čiernej hliny.
Prestal plakať, zhlboka sa nadýchol a ťažko sa postavil. Vzal do rúk o stenu opreté barle a skackajúc kráčal do kuchyne. Chcel kávu.
Prišlo mu zle, tak sa rýchlo dotrepal na záchod a z úst do úst nakŕmil hajzlovú misu. Potom len vstal a šiel si spraviť kávu.
Všade bol bodrel.
Do kanvice napustil vodu, postavil na podstavec a zapol ju. Zo skrinky pred ním vytiahol prvý hrnček, ktorý chytil.
Bol to jej hrnček, mala ho rada, dal jej ho na meniny.
Z vedľajšej skrinky vytiahol kávu, odkrútil vrchnák a nasypal si do šálky.
Rozplakal sa, kvokol si a hlavu si oprel o skrinku. Slané kvapky mu stekali z líc a padali na podlahu. Voda už zovrela.
Sadol si, schúlil sa do klbka a zvalil sa na zem. Triasol sa. Plač ho úplne pohltil. Nič nevnímal, len plakal a nenávidel. Nenávidel sám seba. Obviňoval sa...
,,Ja som ju zabil!“ hlasný výkrik preťal jeho plač.
Prestal plakať, ani sa nepohol, len ležal na dlážke, schúlený. Dýchal, počúval, ako dýcha, ako mu bije srdce a tupo sa díval na kôstku z pomaranča na chladnej zemi.
Po dlhej chvíľke potichu vstal, vzal kanvicu a zalial si kávu. Vzal hrnček za uško do pravej ruky, prešiel do obývačky a cez otvorené dvere do záhrady vyšiel von.
Už bolo skoro ráno, svieže jarné, takmer letné takmer ráno.
Bol zamyslený. Okraj šálky si priložil k perám a odpil si...popálil sa, zľakol. Pustil hrnček a ten sa bez väčšieho odporu rozbil na dlaždiciach.
Popálil si jazyk i pery, ale nevydal ani hlások, Stále sa trápil. Už takmer týždeň nemyslel na nič iné, len na jej studené telo v márnici, mŕtve oči tupo hľadiace do blba.
,,Bola to nehoda...nemôžeš za to...neobviňuj sa...“ všetci mu to tĺkli do hlavy.
Ešte aj jej matka ho objala a smutným, ale úprimným hlasom povedala, že to nebola jeho chyba.
Ale on vedel, že to bola jeho chyba, že on je zodpovedný za jej smrť.
Slnko práve vykuklo a v ružovom kríku sa niečo zablyšťalo. Jeho stará pištoľ, už trochu hrdzavá. Zabudol na ňu. Bola tam odkedy sa naposledy tak veľmi pohádali.
Ale potom sa dalo všetko zas do poriadku.
Láska všetko napraví, láska vždy vyhrá.
Ale dnes nie. Dnes už ona spinká a bude spať naveky pod ťažkou prikrývkou čiernej hliny.
Tackavo prešiel ku kríku, ani necítil dotyky trávy na bosých nohách. Vytiahol pištoľ, necítil ostré tŕne pod pokožkou.
Stratil lásku, necítil už viac šťastie.
Spomenul si na ten deň, keď tu naposledy stál a díval sa veľkému žiariacemu slnku do očí.
Postavil sa na to isté miesto, ako minule, zbraň držal v ľavej ruke. Pomaly a potichu zdvihol ľavú ruku, priložil si pištoľ k hlave a ukazovák položil na kohútik.
Stále mal ten istý výraz v tvári. Výraz plný utrpenia a bolesti. Tupý a zadumaný. Už ani nevedel, čo cíti, možno už necítil nič.
Ale, ak by už nič necítil, nestál by tam s nabitou a odistenou pištoľou pri hlave. Všetko mu bolo ukradnuté...rodina...práca...priatelia...Pozrel na Slnko.
Vtom veľmi zosmutnel, Slnko tam nebolo. Trčal z neho iba kúsok a jeho majestátnosť bola skrytá za akousi budovou. Pravdepodobne to bola továreň. Zakrývala Slnko ako ťažké mraky mesiac v tú noc.
Slnečná žiara mu neprenikala do duše. Nahneval sa. Bol neskutočne nasratý.
Slnko už nezaujímal jeho osud, bol mu ukradnutý. Skrývalo sa za posratou továrňou.
Zrazu si na ňu opäť spomenul. Z kútika ľavého oka mu vybehla slza. Spomenul si na jej nádherný žiariaci úsmev. To on ho vždy zachránil pred smútkom.
Ale dnes už nemal ani jej nádherný žiariaci úsmev, ani žiariace Slnko, nemal už nič...len hlavu plnú výčitiek.
Bol sám. Sám a stratený. Ešte nikdy sa necítil tak vinný, bezmocný...a sám.
Srdce mu zrazu začalo rýchlo biť. K prvej slze sa pridala ďalšia a ďalšia. Pomaly začal posúvať ukazovák ľavej ruky smerom do dlane.
Z oka sa mu vydrala ešte posledná slza a...
...zaznel už len hlasný výstrel a on klesol tíško na zem...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu