Namotanec namotaný!

"Nechaj to už!"
"Nenechám," skríkol som na ňu. "Čo môžeš TY o TOM vedieť? Nechaj ma, ja sa o seba viem postarať."
"Nie, už sa nevládzem pozerať na to, ako sa kvôli nej ničíš! Pre mňa za mňa ma môžeš i znenávidieť, no zakazujem ti, aby si za ňou chodil. Do pekla, to si až tak zasrane slepý?"
Nevedel som, čo povedať. Znova mi pred oči vyliala krutú pravdu o tom, ako to s ňou skutočne je.
Znova bezcitne zabila moje naivné predstavy o krásnom živote s ňou. Prečo to všetko robí? Prečo ma nemôže nechať na pokoji, aby som sa so svojím probléom popasoval sám?
Bez jej pomoci.

"Kriste, stačí mi, keď vidím, ako na ňu hľadíš. Ona ťa zabíja, uvedom si to! Povedz si, že je sprostá, keď ťa tiež neľúbi a po čase sa s tým vyrovnáš. Len so sebou preboha niečo..."
Nestihla dopovedať, pretože som sa v jedinom momente zdvihol a s dupotom vyšiel z jej izby. Časť zúrivosti som vybil tým, že som za sebou zabuchol všetky dvere a susedom v byte pod týmto možno spôsobil slabé zemetrasenie, no stále to nebolo dosť a na ulicu som vyšiel celý červený.
Od nahnevanie či smútku? To vtedy nevedel asi nik.
Vždy som neznášal, keď mi radila čo a ako. Od samého začiatku, keď som sa na ňu namotal, mi dookola radila to a hento, že si mám nájsť niekoho, kto bude moje city opätovať, že ju už nemám pozorovať cez prestávky a po škole a iné nezmyselné kecy.
Vraj som tvrdohlavý, to mi hovoria všetci. Mňa to však netrápi.
Jedného dňa sa karta obráti, tomu verím.

Cestou domov som si zapálil cigu. Neviem prečo, nemal som predsa ani chuť ani náladu. Proste mi to napadlo a ignoroval som fakt, že som sa snažil prestať.
Potešenie však netrvalo príliš dlho. Zrazu som ju totiž zbadal...
A bola s niekým.

Neviem presne, čo som v tej chvíli robil. Ona by mi asi... určite povedala, že som na ňu s vyplazeným jazykom a očami dokorán hľadel, až dokým mi lícom neprešla tá ostrá pálivá bolesť.
"Au, kur..!"
Práve vtedy som mal k ústam priloženú cigu a tá facka mi ju vystrelila niekam na cestu. Prvú sekundu som netušil, čo sa stalo, no keď som sa otočil a zbadal oca, všetko mi razom došlo.
Ach.
Nebudem vám opisovať, ako na mňa pred celou ulicou nakričal. Stačí, ak si predstavíte zavalitého agresívneho človeka, ktorý nadáva na každý kamienok, do ktorého kopne, ako z plných pľúc vrieska na svojho mladého syna, ktorého načapal pri fajčení. Priznám sa vám, že som sa vtedy bál o holý život viac ako kedykoľvek predtým.

Ľudia naokolo na nás zízali, no to nebolo to najhoršie. Najhoršia vec, aká sa mi v súvislosti s verejným zdrbaním mohla stať bola, že ma pri tom videla ona. Hej, ona. Dievča môjho srdca stálo iba pár metrov odo mňa a popritom ako sa s nejakým vymletým bodybuilderom držalo za ruku, smialo sa.
Smiala sa tak prenikavo a škodoradostne, že som ihneď prestal vnímať pojašeného otca či šokovaných okoloidúcich.
Stredom môjho vesímru bola v tej chvíli iba ona a ten jej urážlivý smiech. Ten smiech prenikol do každej bunky v mojom tele a ako meč jej prebodol jej malé srdce, držiace ju pri živote.
Aj jej chalan sa začal smiať. Keby som mal v tej chvíli na výber medzi tým a smrťou, neváhal by som. Keby bol išiel okolo vlak, bol by som podeň bez premýšľania skočil.

Bol by som zanechal tento aj tak nezmyselný život. Otec alkoholik a agresívny ako besný pes, matka od hora nadol dolámaná z jeho večných bitiek, či už v triezvom alebo alkoholickom stave. Sestra bola jediná normálna, keď ušla za oceán.

"Len počkaj, keď prídeme domov," precedil otec pomedzi zuby, no ja som ho nevnímal. Ako zo sna som hľadel na ňu a jej chlapca, o ktorom som do tej chvíle vôbec nevedel.
"Počúvaš ma vôbec?"
"Čuš!" vyštekol som na neho, po čom mi strelil ďalšiu facku. Ona a on sa schuti zasmiali. V ich pohľade bola dávka pohŕdania a to ma, priznám sa vám, definitívne položilo.
Asi som ju mal počúvnuť, keď mi kedysi dávno radila, aby som na ňu nemyslel. Nestála mi za to, no ja som bol príliš naivný.

Nielenže sa moje už aj tak zlomené srdce rozlomilo na viac a viac kúskov, ja som k tomu dostal domáce väzenie.
Na rok? Dva?
To v tom lepšom prípade. V tom horšom som mal skončiť ako moja mama.
I dnešný deň ju otec zmlátil.

Do telefónu som sa jej vylial. Ospravedlnenie ohľadom toho búchania dvermi prijala v pohode, iná reakcia by mi ešte zhoršila už aj tak mizernú náladu.
Skoro polhodinu som s ňou volal. Rozprával som jej najprv o tom, ako ľutujem, že som býval tvrdohlavý a nedal na jej rady. Doľahli na mňa emócie, ktoré som kvôli nej po celý čas skrýval, všetko som za ten krátky čas hovoru s najlepšou kamarátkou dostal zo seba von.
Namotanec namotaný, tak mi povedala. Lebo povedať slovo "namotaný" iba jeden krát pri mne nestačilo.

Neskôr som zdola počul buchot a dunenie. A krik.
Krik mojej mamy, samozrejme.
Nechcel som do toho zasahovať, bolo by to dopadlo ešte horšie. Bol by sa naštval ešte viac a zbil aj mňa. No tým, že som nič neurobil, som sa znenávidel opäť o kúsok viacej.
Rozmýšľal som, do akej miery je normálne takto žiť. Do akej miery je človek schopný neznášať seba a svoj život? Musí predsa existovať nejaká hranica, za ktorou už jednoducho nie je možné toto všetko znášať.
Ako ďaleko som od tej hranice bol ja?

Asi nie veľmi.

Vo vlastnej izbe som si zapálil. Prestal som za zaujímať o peklo tam dole v kuchyni a tam hore v mojom srdci. Prvýkrát za posledné mesiace som sa cítil aspoň trochu voľný.
Potom so si dal ďalšiu.
No a čo.
Potom ma prichytil oco.


Na viac si nepamätám. Cigarety, tie mi však určite zobral.

Neviem kde som teraz... vlastne neviem ani či vôbec som.
Asi snívam. Ak sa však prebudím, s istotou viem, čo urobím ako prvé.
Pôjdem po lano.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu