Ale tak... here it goes
Netrvá dlho a atmosféra medzi mnou a Kikou naberie na tak silnom napätí, aké cítite, keď sa váš hlavný hrdina vo filme poneviera tmavými uličkami mestského labyrintu a z každého rohu na neho môže vyskočiť príšera. Už nevidím jej vždy veselú tvár, ktorej úsmev nedokázala skriviť nijaká facka, akú jej život uštedril, už na nej nevidím nič, čo by malo silu sa vzchopiť a zabudnúť na to, čo sa stalo. Všetko je akési tiché a pochmúrne, akoby z nás mamina smrť urobila chodiace mŕtvoly bez života a štipky nádeje na šťastnú budúcnosť.
„Neverím, že ma to niekedy prestane prenasledovať,“ hovorí Kika skleslo. Z vrecka svojich nohavíc, ktoré má ako špinavú handru pohodené na stoličke, si následne vytiahne škatuľku cigariet, no keď vidím, ako si jednu chce zapáliť, pohotovo vyskočím z kresla a rýchlym, no opatrným mávnutím ruky, aby som sa náhodou nedotkol jej tváre a ešte viac ju nezranil, jej cigaretu vytrhnem.
„Toto nerob! Nie teraz, nie pri mne... a sme predsa v dome!“ napomínam ju ako malé dieťa, ktoré sa chcelo hrať s ihlou, ktorú našlo na pieskovisku.
„Nebuď taký chumaj!“ okríkne ma Kika a ja sa slabo preľaknem, až mi na okamih prestane do uší prúdiť zvuk bubnovania dažďa o okno. „Ty si tam nebol! Nevieš... nemáš ani šajnu o tom, aké to bolo sa na ňu pozerať! Myslíš si, že ma dokážeš utešiť? Že mi z pamäti dokážeš vymazať tie obrazy? Na čo sa vla-“
„Túto debatu sme už raz mali,“ skáčem jej do reči. Na Kikine nálady som zvyknutý, odkedy s ňou začala plieskať puberta, viem, že ju človek upokojí iba ak na ňu pôjde, akoby sa nič nedialo.
Kika si smutno povzdychne a po chvíli ticha, prerušovaného iba pravidelným ťukaním odhodlaných vojakov z dažďových kvapiek na sklo, znova, tento krát však pokojne, prehovorí: „Nemal si odísť. Nemal si ma tam nechávať samotnú.“
„Koľkokrát ti ešte budem musieť vravieť, že ma to mrzí? Nemohol som to vedieť.“
Nech sa to pred sebou samým snažím zapierať akokoľvek silno, nedokážem uniknúť pravde. Tá znie, že JA môžem za všetko, čo sa stalo. Keby som vtedy nebol odišiel, mama by možno nebola zomrela... a Kika by to všetko nemusela vidieť. To je dôvod jej ubitej nálady – všetci sme už pár mesiacov vedeli, že sviečka maminho života pomaly dohára, rovnako ako tie, ktoré sme jej včera položili na hrob, avšak nik nečakal, že to príde práve v ten deň.
„Ja viem... ale keď...“ hovorí Kika neisto. Očividne nevie nájsť správne slová, ktorými opísať, čo všetko práve v tomto momente pociťuje. „Mne sa vždy stane to najhoršie. Ty si nevidel, ako sa dusila... videl si už niekedy dusiaceho sa človeka? Vieš, aká je to smrť? Ako keď sa nadýchneš vody, no tá voda nie a nie ísť preč. Mohla som ju búchať po chrbte koľko som chcela, ale ona sa dusila stále. Ty si... ty si to nevidel.“
„Som lekár, videl som i horšie veci,“ odvetím. Som si však istý, že mi Kika povie, že sa mýlim. To, čo sa stalo, ju uviedlo do depresie, z ktorej sa dostane iba oslobodením svojej mysle od spomienok na umierajúcu mamu.
Keď som pred piatimi dňami odišiel z jej izby, kde už vyše dva týždne ležala na smrteľnej posteli, dostala jeden zo svojich obvyklých záchvatov. Ten bol ale jej posledný.
Kika bola s ňou, keď sa to stalo, no keďže na rozdiel odo mňa nevedela poskytnúť prvú pomoc v prípade maminých záchvatov dostatočne rýchlo, namiesto záchrany sa dívala, ako jej zomiera pred očami.
„Nevidel si umierať člena svojej rodiny,“ vraví Kika mŕtvolne.
„Videl som, ako to videli iní.“
No Kika má pravdu. Byť na jej mieste, prežíval by som teraz to isté.
Obrazy maminých posledných sekúnd, prežitých v bolesti, by sa mi neprestajne premietali pred očami. Doma pri pozeraní televízora, na ulici, či v škole, všade by som namiesto ľudí z reality videl iba svoje spomienky.
Kika sa žiadostivo zahľadí na škatuľku cigariet na stole medzi nami. Zatiaľ čo vonku prší a ľudia sa čo najrýchlejšie ponáhľajú z ulice domov, zatiaľ čo sviečky na maminom hrobe po jednej vyhasínajú, nálada medzi nami stupňuje na svojej smútku.
„Ani som jej nestihla povedať o mojom chlapcovi...“ povzdychne si Kika po chvíli. „Mohla zomrieť šťastná, že konečne niekoho mám... ale ona trpela. Neviem, či existuje horšia smrť, než tá, ktorú zažila ona. Veď... tie červené oči... videla som na nej, že prosila Boha, aby ju zabil a nenechal tak trpieť. Ale Boh nie je a ona trpela... celé minúty. Si lekár, ale videl si už chrčať človeka, netušiac, ako mu pomôcť? Tak, že jediné, čo si mohol robiť, bolo sedieť pri ňom a držať to za ruku dovtedy, kým to neskončí a jeho oči sa nezahľadia do prázdna?“
Je to moja chyba. Alebo náhoda? Ktovie. Na osud neverím.
Keby som nebol odišiel, keby som s ňou bol ostal čo i len o desať minút viac, ešte mohla žiť. A ak aj nie, mohla skonať bez toľkej bolesti.
Možno už dohoreli všetky sviečky. Možno je teraz celý cintorín ponorený v tme a nijaký okoloidúci sa nepozastaví pri pohľade na blikotavé svetlo, vychádzajúce z kahancov na jej hrobe. Ľudia iba prejdú okolo a smrť mojej mamy sa stane bezvýznamnou a bežnou ako smrť kohokoľvek iného. Stratí sa v čase rovnako ako kvapky vody padajúce z oblohy na ulicu.
„Už je po tom, Kika,“ hovorím svojej sestre utešujúco. „Už je šťastná.“
„Nemal si odísť...“
„Nič by to možno nezmenilo.“
„Zmenilo. Mala by som oporu a nemusela by som sa díva, ako trpí. Ty by si jej to bol uľahčil.“
„Nemyslime na to, prosím,“ hovorím potichu.
Mama by to nechcela.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ALe teraz k veci: (Bolo to odveci -len pokus o rým )
Celkom je to fajn, aj s tým nadpisom, to sedí, ale je to dosť nudné. Takže si asi dobre urobil, že si to dal do koša, určite si namiesto toho napísal niečo špičkové
Btw. ja som ti tuším mala napísať, čo si myslím o tom závere. Bohužiaľ, nejak sa mi ešte nepodarilo to prečítať, tento týždeň budem mať čas, tak potom ti o tom určite napíšem