Ako ma Flappy Bird učí žiť aneb už odmietam brať veci vážne

Flappy Bird
Možno ste počuli o takej hre na android kde skáčete s vtáčikom a snažíte sa trafiť do medzery – hra Flappy Bird. Príde mi to ako ľahko ovládateľná hra, pri ktorej sa veľa nenarozmýšľate len ťukáte a chytáte neuveriteľný amok keď po už n-tý krát ošúchnete ten zelený tunel. Napriek tomu, že to je dosť primitívna hra, pomohla mi si uvedomiť v čom robím polovicu života chybu.
Hnevalo ma to. Spolusediaci mi vezme z lavice mobil a na prvý pokus mi nahrá najvyššie skóre, ktoré nemám šancu prekonať. Ako to všetci robia? Čím dlhšie som to hral tým to bolo horšie. Keď som nemal nervy, že som umrel na prvých prekážkach, tak som bol v strese, lebo „už mám veľa, teraz nesmiem spadnúť“ a potom to pri prehre bolo ešte horšie. Sledoval som spolusediaceho s mobilom. Ako to robil? Však on sa len hral.


Teraz paralelný príbeh.
Nedávno som na takej týždňovej akcii stretol jedno dievča (pre účely týchto riadkov ju volajme slečna „S“). Už som ju poznal dlhšie. Bola pekná, milá, ale proste nie môj typ. Čo čert nechcel jej som padol do oka a nasledovali pohľady, objatia a dotyky, ktoré moju chladnotu potlačili. Skončil týždeň a už som bol celkom namotaný.
Doma sa už písali správy. Dva týždne na to sme sa videli na ďalšej štvordňovej akcii, ale to už bolo iné. Bol som si vedomý, že ako Bratislavčan nemám perspektívu mať niečo s „S“, ktorá je z opačného konca Slovenska a po mature ide do zahraničia. Dohodli sme sa, že bude lepšie nechať všetko tak. Aby to nebolo také jednoduché, tak sa mi priznala, že už dlhšie jej príde jeden chalan. Čo čert nechcel na tej štvordňovke bol tiež a „S“ sa s ním dala dokopy. Dosť ma to zasiahlo. Ja som bol len nejaký plyšový macko na maznanie počas jedného týždňa? Vravel som si aká je to strašná kurva a ako ma namotala a emocionálne využila.


Syntéza
Vo vlaku som hral Flappy Bird. Rozmýšľal som ako je všetko napiču a ako už nebudem veriť v úprimnosť nijakého dievčaťa, lebo už zasa niečo nevyšlo. Vôbec som nemyslel na toho škaredého vtáka, čo si tam hopsá medzi prekážkami. O to viac ma prekvapilo keď som si odrazu uvedomil, že som prekonal ten rekord. Jednoducho som hral. Nebral som to vážne a bolo to tu. Chvíľu na to, moju myseľ osvietilo po druhý krát. Ako by som sa zachoval keby som bol „S“? Niekto sa mi páči, potom týždeň strávim v prítomnosti človeka, kto sa mi tiež zapáči a nechám sa ovládnuť emóciami, potom si uvedomím, že to nemá perspektívu, ale to predošlé ju malo. Mám právo ju odsudzovať? Však ja som nebol na ňu nahnevaný kvôli tomu, že spolu nemôžeme byť. Vadilo mi len to, ako rýchlo zmenila kabát. Koniec-koncov, to ja som jej ako prvý povedal, že to nemá cenu. Veď medzi nami nič nebolo. Bral som to príliš vážne. Tak ako som bral príliš vážne všetky veci predtým. Prečo veci nevychádzali inokedy? Keď som mal mať rande, tak som bol nervózny. Keď som mal byť sám, tak som bol nervózny a nedočkavý, kedy niekoho budem mať. Vždy som bol ten, čo vždy našiel, čo nebolo v poriadku, ten čo sa nevedel cítiť v pohode, kto hľadal čo zmeniť. Stále to bolo Flappy bird, lebo keď som nemal nervy, že som umrel na prvých prekážkach, tak som bol v strese, lebo „už mám veľa, teraz nesmiem spadnúť“ Odjakživa som bol ten zodpovedný a spoľahlivý. Všetky domáce úlohy urobené ukážkovo, práce spravené niekoľko dní dopredu a diár zapísaný plánmi. Čo sa nedalo naplánovať, to som si nevedel užiť a to ma znervózňovalo. Neviem sa hrať. Neviem si užívať hru a robí ma to nešťastným.
Je načase aby som veci nebral vážne. Aby som prenechával veciam voľnejší priebeh a prijímal som všetkých a všetko také aké je. Musím sa to naučiť. Takto to nejde. Nechcem byť čistý flegmoš, len nechcem ani cítiť potrebu mať všetko pod kontrolou. Musím sa naučiť život hrať a nie stresovať sa ním, lebo veci nie sú také, ako som si predstavoval, že by mali byť. Kto mi odmalička tlačil do hlavy, že veci majú ísť priamočiaro a rovne a ak nejdú tak to robím zle? Teraz by som ho rád stretol a povedal mu, že sa mýlil. Ale bojím sa, že nikto taký neexistuje, lebo to ja som si túto ilúziu správnosti napchal do svojho mozgu.
Teraz už len zostáva posledná otázka. Ako dlho sa môžem ešte hrať? O pár mesiacov mám 20 rokov. Strašné to číslo. Napĺňa ma strachom a nervozitou. Už zase raz, lebo podľa všetkých tých plánov by teraz nejako malo prísť samo od seba to obdobie, že budem dospelý. Lenže koho oklamem číslom v tabuľke? Môj otec v mojom veku už dávno pracoval, poznal moju mamu a čoskoro mal prvé dieťa. Našťastie je iná doba, ale aj tak. Bojím sa. Bojím sa, lebo neviem hrať a uvedomujem si, že strácam pokoj, ak som ho niekedy vôbec mal. Strácam to, čo som si vybudoval vo svojej ilúzii, v ktorej je všetko priame, rovné. Musím prestať brať veci vážne. Neviem ako inak nájsť pokoj, čo som stratil, ak som ho vôbec niekedy mal.

 Úvaha

21 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu