viem, že som sa už dlho neozval. Včera keď som ležal v posteli a chystal sa zaspať, tak som sa rozhodol. Hlavou sa mi prelievali slová, ktoré Ti venujem a ich naliehavosť ma presviedčala aby som zliezol z postele a začal písať. Únava a možno kúsok zostávajúcej racionality vyhral a porazil naliehajúcu túžbu. Škoda, včera som mal cit, dnes už nie.
Chcel som Ti písať dlhé slová, vety a riadky. Chcel som Ti povedať ako vo mne narastá nespokojnosť a nepokojnosť. Sranda. Iba jedno „s“ odlišuje nepokojnosť od nespokojnosti. Iba taký malý krok...
Chcel som Ti písať ako každý deň kráčam chodníkmi mesta a sledujem naše nemé a chladné oči. V každom páre sa skrýva síce individuálny príbeh, ale je stále tak rovnaký. Zhasnutý vitalizmus, niekedy žiaril na cestu túžob našimi snami. Lenže už to nie je o tom. Mám pocit, že sme namyslení, egocentrickí a nasilu iní, no stále rovnakí, a preto neviditeľní. Bojím sa, že náš svet nie je tak farebný ako býval. Aspoň my ho nevidíme, tak farebne ako sa tvárime, že sme ho niekedy vídavali.
Niekedy si sadnem a rozmýšľam. Je to to jediné na čo ešte mám silu a odvahu. Sledujem a rozmýšľam o tom, ako som sa už narodil do tej koruny ľudstva. Narodil som sa v období keď sme si už boli všetci cudzí. Vidím nás prechádzajúcich ulicami. Sluchátka na ušiach, mobily na očiach a keby sa dalo, tak zamestnáme aj všetky ostatné zmysly. Všetko preto aby sme boli inde, a pritom nie sme nikde. Žiadne tu a tam v skutočnosti nepoznáme. Hľadajúc zmysel na miestach, kde nie je. Pokrytecky hlásajúc, že sme ho tam našli. Všetci, zborovo a jednotne. Ako Démoni súhlasu Dominika Tatarku.
Koľko sme sa už nevideli? Osem mesiacov? Tak nejako. Chýbaš mi a ja čakám na Teba. Už to nebude dlho, ale čas sa mi vlečie. Odpočítavam dni, kedy za tebou odídem. No mám problém, že neviem kde si a neviem kde hľadať. Nejako začnem a potom to pôjde, ale viem, že nenájdem cieľ. Skutočný cieľ sa nehľadá, hľadá sa len cesta k nemu. Potom už len kráčame a hľadíme na obzor, ktorý sa tiež každým krokom posúva, teda je k nemu stále rovnako ďaleko. Je ťažké hľadať motiváciu počas sledovania niečoho, čo sa nepribližuje. Silu mi dodáva len narastajúca dĺžka cesty za mojim chrbtom. Všetko treba brať s mierou. Keď idem prirýchlo, tak na veľa vecí zabúdam. Potom sa musím veľa vracať.
Škoda, že sme zabudli písať listy. Namiesto priznania si tejto chyby sa tvárime, že je to len ďalšia súčasť pokroku. Vieš, čo je na nich najlepšie? Keď ich človek píše, tak má pocit, že ich bude aj niekto čítať. Je to taký klamlivý pocit dialógu. Ako modlitba. Si moja modlitba. A ja píšem svoje surrealistické pocity a tvárim sa, že píšem niekomu. Mám Ťa však rád, čo neexistuje mi nemôžu zobrať. Teba neodsúdia a Ty nemôžeš reagovať. Zhltneš všetko, čo Ti tu napíšem.
Čoskoro sa vidíme. S pozdravom
Vlado
Neskladám papier. Nezatváram obálku. Neolizujem známku. Nehádžem do schránky. Poštár nedoručí. Niet komu.
Pseudoblog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Ja napríklad niekedy slepo snívam o tom, že sa ľudstvo k niektorým veciam vráti. Ako napríklad k písaniu listov. Napríklad preto, lebo sú nenahraditeľné. Napriek tomu sme ich však nahradili. Aspoň na teraz. Uvidíme...
Napíš svoj komentár
Je to úplne jasné, že haemorrhoides tu zohral významnú úlohu pri lakrymosuskej laktycádii.