Moja púť po severovýchode 2/2

6. deň
„Na slovenské pomery ide o najvýchodnejšiu i ‚najexotickejšiu‘ hrebeňovku. Od ostatných turistických prechodov sa odlišuje východokarpatskou flórou, poloninskými lúkami, opustenosťou kraja, kultúrnym dedičstvom Rusínov a výskytom zubrov.“
Najkrajšie hrebeňovky – Dajama 2013

Budík. 6:20. V noci nepršalo, takže stále mám nad hlavou čierne mračná. Rýchlo raňajky, improvizovaná ranná hygiena v potoku a skladanie stanu. Odchádzam do kopcov. Po asi hodine vstupujem do národného parku. Stále sám, nikde ani duše iba vtáky mi spievajú do cesty. Je to tu ako v džungli. Úzky vychodený chodník, popadané stromy a všade je lístie ešte od minulej jesene. Dokonalá oáza pokoja. Okolo mňa sa striedajú informačné tabule, ktoré rozprávajú o tunajších bukovo-jedľových lesoch a krajine zapísanej v prírodnom kultúrnom dedičstve UNESCO.

Som na hrebeni. Hraničné kamene, poľská úzkorozchodná železnica, poľské značenie a slovenská tabuľa: „Územie s výskytom medveďa. Pri ojedinelom náhodnom stretnutí sa vyhnite priamemu očnému kontaktu, v tichosti ustupujte. Zostaňte pokojný, vyhnite sa gestikulácii a prudkým pohybom. Nepribližujte sa k mláďatám, matka je určite nablízku.“ Dúfam, že medvede sa mi budú vyhýbať. Obchádzam pohraničný kameň 52/2. O dva dni budem pri kameni 1/1. Aspoň v to dúfam. Skontrolujem oblohu, ktorá je prekvapivo modrá, a idem ďalej.

Les. Stromy. Lúky. Tráva. Slnko. Hraničné kamene. Žiadne rázcestníky. Spolu som stretol jeden pár a malú poľskú rodinku. Prichádzam do Ruského sedla a nasledujem smerovník „Táborisko“. Je niečo po tretej hodine a ja som už na mieste, kde budem nocovať. Nemôžem ísť ďalej, lebo do ďalšieho táboriska by som to nestihol a v národnom parku nesmiem bivakovať hocikde. Upravený prameň Cirochy je vďaka suchu mimo prevádzky. Našťastie je tu ešte malá studnička, kde sa dá nabrať pitná voda. Aspoň dúfam, že je pitná. Každopádne nemám na výber.

Turistická útulňa vyzerá pekne. Na dolnom poschodí sú po boku lavice, v strede stôl a rozheganý rebrík vedie na horné „poschodie“. V euroobale nachádzam obväz, živočíšne uhlie a záznamník. Čítam si zápisky cestovateľov, ktoré prevažne hovoria o plchoch.

„Plchy sa objavili niečo pred desiatou. Lomozili po streche, no dnu sa neodvážili. Potom, čo sme ich boli dvakrát zahnať, nám dali celú noc pokoj. Nadránom nám stuhla krv v žilách. Dole po cestičke sa nám prechádzal mladý maco. K chatke sa však nepriblížil. Máme zážitok na celý život.“

O chvíľu prichádza český pár. Popri večeri mi rozprávajú svoje zážitky z ciest. Zvykli každý rok chodiť do Veľkej Fatry na hrebeňovky. Na Slovensku je to vraj s horami lepšie. Sú krajšie, menej prepchatejšie turistami a dá sa prespať v turistických útulniach. Ideme spať, no čoskoro nás budí prichádzajúca poľská skupinka. Prišli až za tmy, o deviatej večer. Robia si oheň a tiež idú k nám spať. Otec a dvaja synovia. Takže je nás tu dokopy šesť plus dvaja Poliaci v stane na neďalekej čistinke. Zaspávam a spím ako zarezaný. Mám za sebou 24 kilometrov.

7. deň
Vstávame až pred ôsmou. Slnko je už vysoko. Po raňajkách dopĺňam zásoby vody, rozlúčim sa so spolubývajúcimi a stúpam zo sedla. Obloha je čistá a slnko začína piecť. Prvý kopec, Kruhliak (Okraglik) a ja odbáčam zlým smerom. Po asi pätnástich minútach mi je podozrivá absencia hraničných kameňov a zvýšená frekvencia protiidúcich Poliakov. Moje obavy potvrdí jeden poľský turista a ja sa vraciam. Zabil som asi pol hodinu, teda cca 2 kilometre.

Stúpam ďalej a uvedomujem si ďalšie nešťastie. Niekde som stratil slnečné okuliare. Zaobídem sa bez nich, ale hnevám sa, že tu robím bordel. Birdzáci, ak pôjdete do Bukovských vrchov a nájdete východne od Kruhliaku na červenej slnečné okuliare, tak ich prosím vezmite.

Plaša. Prvá skutočná polonina (polonina = lúka nad hornou hranicou lesa, typická pre Východné Karpaty). Obdivujem výhľad na okolité kopce a snažím sa ignorovať Poliakov. Je ich tu strašne veľa, ale viac mi vadí, že prídu z najbližšej poľskej dediny, sadnú si na prvý kopec, otvoria si pivo, robia hluk a doma hovoria akí sú veľkí turisti. Nečudujem sa, že poľské značky s časovými údajmi ukazujú niekedy aj o vyše hodinu kratšie časové intervaly na rovnaké úseky ako tie slovenské. Napríklad Balnica – Strop je podľa slovenského značenia 2:35, podľa poľského 3:45, a to je úsek dlhý iba cca 10 kilometrov, a taký rozdiel. Slovenská červená a poľská modrá idú stále spolu, takže na odlišné cesty sa Poliaci vyhovárať nemôžu.

Dnes už obchádzam druhý vyschnutý prameň a prichádzam na Sedlo pod Ďurkovcom. Nádhera. Výhľad je neskutočný a aj pohľad na lúku je krásny. Nachádzam aj prameň, ktorý podľa knižky mal byť výdatný, ale keď netečie aspoň kvapká. V tomto suchu je každý zdroj vody zázrak. Zapisujem sa do kroniky a stúpam na Ďurkovec.

„Vlado z Bratislavy na tour po východe Prešov – Bardejov – Stropkov (ďakujem Nate) – Svidník – Dukla (peši) – Osadné (4 stopy, 2 vlaky, 1 autobus) – Ruské sedlo – idem ďalej na východ

‚Nepoznám ten svet, kde sa nachádzam
chcel len ísť a ísť, hoci celkom sám,
nenarážať do prekážok
a svoje srdce zamknúť na pevný zámok.
Picture of the day – Nepoznám‘ “

Ešte raz sa obzriem na úchvatný výhľad a idem ďalej. Les, stromy, lúky, Jarabá skala, les, stromy. Pred piatou prichádzam k útulni v sedle pod Čierťažou. Nachádzam tu dvoch Slovákov idúcich z Novej Sedlice na Duklu. Oni sú na začiatku, ja zajtra končím. Rozprávajú mi svoje zážitky z ich výletov. Jeden pán mi vraví ako v mojom veku dal Bratislava – Trenčín za päť dní. Druhý dal púť do Santiago de Compostela (slávna putovná cesta od Pyrenejí cez celé Španielsko až na juh do pútnického mesta) za 20 dní. Rozprávame sa tri hodiny a potom si ideme ľahnúť. Na poľskej strane spí slovenská rodinka (v altánku, kde je zákaz bivakovania) a pri neďalekom ohnisku spia dvaja Slováci zo Šariša. Spolu je nás zasa osem.

Strhávam sa. Počujem šramot a hlasy, rozprávajúce o plchoch. Vyjdem pred útulňu. Všade je už ticho. Zasa som nič nevidel, nevadí idem ďalej spať.

8. deň
Vstávame o šiestej. Viac mi vyhovuje skoršie vstávanie. Improvizovaná hygiena pri malom pramienku a raňajky. Lúčim sa a idem svojou cestou. Každým krokom som východnejšie. Každým krokom som bližšie k Ukrajine. Každým krokom som bližšie k cieľu. Som pripravený skončiť svoju cestu? Čo som od nej vlastne očakával? Ide to akosi rýchlo. Ešte som sa nenabažil cestovania. Užívam si každý krok, lebo viem, že ich nie je neobmedzené množstvo.

Polonina Kamenná lúka. Pod kameňom nachádzam geocache krabičku. Sú v nej výmenné predmety aj papier, ale nezapisujem sa, ani si nič nevymieňam. Pohraničný kameň 3/1. Prichádza mi sms, že v prípade zranenia alebo strate dokladov mám kontaktovať veľvyslanectvo v meste Kyjev.

Prichádzam na Kremenec. Fotím si hraničný triplex zo všetkých strán – slovenskej, poľskej a ukrajinskej. Najvýchodnejší bod Slovenskej republiky. Východnejšie už ísť nemôžem. K poľskému pylónu dávam statív s foťákom a utekám za ukrajinskú stranu. Však musím mať fotku, ako stojím na Ukrajine. Našťastie ma nevidel pohraničiar. Mohol by som mať problémy, ako som Poliaci pred vstupom do Schengenu zobrali Slovenku, ktorá si šla nabrať vodu do studničky na poľskej strane hrebeňu.

Zachádzam do Poľska na kopec Wielka Rawka. Najvyšší bod mojej cesty. Budem sa opakovať, ale aj tu je neskutočný výhľad. Silný vietor mi vysušuje mokré tričko a vraciam sa na Slovensko. Nasleduje strmé klesanie. Cestou dole stretávam Slovákov, ktorí idú na hrebeňovku z Novej Sedlice. Vymieňame si informácie, prajeme šťastnú cestu a idem ďalej. Pri každom kroku dole si uvedomujem aký som šťastný, že som šiel na hrebeň z Osadného. Tam bolo stúpanie na hrebeň v pohode, tu je to zabijak.

Odrazu z klesania prechádzam na stúpanie. Posledný kopec na mojej ceste – Packova Kýčera. Kvapkajú zo mňa posledné kvapky potu, ale usmievam sa. Viem, že som to zvládol. O hodinu vychádzam z lesa. Sú dve hodiny poobede a ja to mám za sebou. Pôvodne to mala byť dvojdňová hrebeňovka, ale druhý deň som si rozdelil, aby som nemusel dať 35 kilometrov na jednu šupu a mohol si dať odbočku na Wielku Rawku. Spolu som dal okolo 60 kilometrov. V reštaurácii pchám do seba bryndzové pirohy. Za posledné 3 dni som zjedol 4 tuniakové konzervy, 9 sójových tyčiniek a pol balíka glukózových cukríkov. Konečne normálne jedlo.

Vďaka jednému Bratislavčanovi, ktorí tu je na dovolenke, viem, ako mám ísť do Košíc. S odretými ušami stíham autobus do Stakčína. Hodinu a pol obdivujem okolité kopce a rusínske dediny. Potom mám 3 minúty na prestup na vlak. V Humennom mám asi 5 minút na prestup a veziem sa do Košíc. Počas cesty v Trebišove telefonujem do ubytovne. „Dojdite, uvidíme, či sa pre vás nájde voľná izba“. Celých osem dní ide všetko hladko. Kedy sa niečo pojebe? Už by bolo načase. Počas každého riadneho tripu sa musí aspoň raz niečo dojebať, tak silno, že človek má chuť sa zbaliť a odísť domov. Mne sa domov nechce.

Epilóg
V ubytovni voľné miesto bolo a ja som sa konečne osprchoval. Vytiahol som si kliešťa a šiel spať. Ďalší deň si zrýchlenie obzriem centrum Košíc a nasadám na vlak. Cesta končí. Kde niečo končí, tam niečo musí aj začínať. Čo začína? Čo skončilo? Aká bola moja cesta? V mysli som o tejto tour sníval od decembra. Teraz je všetko za mnou. Zvládol som to, ale nemôžem v sebe schovať sklamanie. Čo som očakával? Že sa vrátim ako iný človek? Na to aby ma cesta zmenila som asi cestoval príliš krátko. Viem, že mi nestačilo a už teraz je čas aby som začal snívať o niečom väčšom. Čo ďalej? Santiago de Compostela? Určite nie, chcem ísť Slovenskom. Hrebeňovka Slovenské Rudohorie? Nízke Tatry? Neviem, uvidím o rok. Každopádne s jedlom rastie chuť. Lenže musím zlepšiť aj svoju výdrž. Šiel som jednoduchú hrebeňovku a prešiel som za 3 dni 60 kilometrov. To je nič. No, ešte nie som fyzicky pripravený na ťažšie túry.
Inak ak by ste niekto budúce leto hľadali parťáka na nejaký trip so spacákom na chrbte, tak viete na koho sa máte obrátiť.

Viem, že väčšina ľudí si to neprečíta, ale ďakujem všetkým ľuďom na východe, ktorí mi spestrili môj výlet. Takisto veľmi ďakujem kamarátke Nate, ktorá mi robila spoločnosť v Stropkove a v Svidníku. Z Birdzu ďakujem @bettsy za morálnu podporu, @zelinka za ochotu mi spraviť sprievodkyňu v Košiciach, aj keď nevyšlo. @v3nty za morálnu podporu a cenné rady, ja svoj blog mám, teraz si na rade ty.

Carpe Diem

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu