Skúsme si položiť jednoduchú otázku. Ako nazvať dlhodobý smútok v pravidelných cykloch, často bez príčiny, nechuť robiť čokoľvek, nechuť s kýmkoľvek komunikovať a vôbec priznávať sa k vlastnej existencii. Nie, nemyslím teraz predmenštruačný syndróm, aj keď je to naozaj podobné.
Smútok alebo depresia? Nie som psychologička , aby som sa vedela samodiagnostikovať. Keď som smutná, má to dôvod (nech už je akokoľvek primitívny), vyplačem sa a ono to postupom času prejde. Keď mám depresiu, som zlá, nevrlá, nechce s ani ani vstať z postele aj napriek tomu, že mi môže prasknúť mechúr pri dlhšom zadržiavaní moču, svoju existenciu udržiavam len rafinovaným cukrom (ak teda náhodou vstanem a svoju telesnú schránku premiestnim do kuchyne) a plačem. Len tak. Teda, na začiatku si určím dôvod. Napríklad: som nešťastná. Blbý, ale dôvod to je. Keď oplačem tento dôvod, asi po pol hodine dajme tomu, neprestanem plakať a už to robím len zo zotrvačnosti. Niekedy mi len tak tečú slzy, až rozmýšľam, že možno preháňam ten pitný režim (ale nie je to tak).
Stáva sa mi to hlavne na noc, chcem zaspať, rozplačem sa a asi o tri hodiny sa upokojím a zaspím od absolútnej únavy. Zaspím ako malé dieťa po dlhodobom plači, ak ešte nevie rozprávať a jeho mama nezistila, čo ho trápi a neupokojila ho.
Tak isto ráno sa budím na piaty budík, nie len preto, že som unavená, ale preto, že nevidím zmysel v tom, aby som vstala a niekam išla(do školy). Nie preto, že tam nič nerobíme. Jednoducho preto, že nevidím zmysel ďalej žiť. Potom sa ale presuniem na miesto určenia, pretože by sa mi nechcelo vysvetľovať rodinným príslušníkom, čo mi je.
Doma sa tvárim ako normálny človek a na otázku od rodiny a známych: ,,ako sa máš?", zásadne odpovedám iba:,,dobre."
Inak mám zopár priateľov, ktorým sa zdôverím, aj keď neviem, či celkom chápu ten životný pocit počas depresie.
Najviac mi asi pomohol Kubo, keďže on si to zažil. Vlastne ma fascinuje, že ma dokáže počúvať. Pritom som strašne otravná a otrávená. Vlastne bez neho by som tu možno ani nebola v takejto podobe. Nie možno, určite. Za túto jeho vlastnosť či schopnosť nepúšťať veci jedným uchom (okom, ak číta) dnu a druhým von, ho uznávam ako starí Gréci jedného z bohov.
Nechce sa mi ísť k odborníkovi. Hovoriť to niekomu cudziemu-nie. Nechcem na to lieky. Nechcem sa cítiť omámená a nevedieť, kedy som NAOZAJ šťastná-aj také býva.
Rada iným: treba o tom rozprávať. Posťažovať sa, vyplakať, to je jedno, ale niekomu to treba povedať. Len nie všetkým, aby vás nemali za blázna.
(Nejdem sa zabiť, nepanikárte.. ako správny depresista ale musím povedať, že by som aj tak nikomu nechýbala)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár