Moji rodičia si vždy želali aby ich deti niečo v živote dosiahli. Nebolo to ale tak že by sme si ja alebo môj brat mohli sami zvoliť svoju cestu. Všetko muselo byť presne tak ako sa to páčilo otcovi. Môj brat hráva hokej a ja sa už od siedmich rokov venujem spoločenským tancom. Nikdy ma to nebavilo ale keď zomrela mama povedala som si že budem tancovať kvôli nej. Ako malá som nerada chodila tancovať. Robila som všetko pre to aby som otca rozčúlila, ale časom som pochopila že aj tak mi to nepomôže a tanec sa stal súčasťou môjho života. A tak sa to vlastne celé začalo- tancom.
Vychádzala som z haly v ktorej sme trénovali. Pripravovali sme sa na tanečnú súťaž ktorá mala byť za pol roka. Bolo pol desiatej večer a bola som rada že už je po tréningu. Vošla som do šatne a vzala som si veci. Prešla som po chodbe a vyšla som na ulicu. Vytiahla som z vrecka mobil a pozrela som si zmeškané hovory. Mala som jeden zmeškaný hovor od brata. Dala som si mobil späť do vrecka a rozmýšľala som o tej súťaži. Zamyslená som vošla do tmavej uličky a prešla som okolo nejakých chalanov. Nemala som najlepší pocit a tak som pridala do kroku.
Ani som sa poriadne nespamätala a tí chalani boli okolo mňa. Keď som ich videla ako sa ku mne približujú nedalo sa mi ani pohnúť. Čím boli bližšie tým ťažšie sa mi dýchalo. Stávalo sa mi to vždy keď som bola vystavená väčšiemu stresu ako je pre mňa únosné. Odrazu sa mi podlomili kolená a cítila som ako dopadám na zem.
„Laura, počuješ ma?“ počula som niekde blízko. Otvorila som oči a rozhliadla som sa okolo seba. Nevedela som kde som, ale to miesto sa mi zdalo strašne známe. Bola to nemocničná izba. Bola som v tej nemocnici kde zomrela mama. Vedľa mňa stál lekár a pri posteli sedel môj brat Peter a vedľa neho stál môj tanečný partner Jakub. „Ako sa cítiš? Nič ťa nebolí?“ spýtal sa lekár.
„Nie. Cítim sa dobre,“ povedala som a trochu som sa nadvihla na posteli.
„Dobre. Teraz vás chvíľu nechám a potom sa prídem na teba pozrieť.“ Potom vyšiel z izby a zavrel za sebou dvere. Nevedela som čo sa stalo a ani prečo som v nemocnici.
„Čo sa stalo?“ pozrela som sa najskôr na Petra a potom na Jakuba.
On sa zmohol na slovo ako prvý: „Keď si dotrénovala šiel som za tebou domou ale Peťo mi povedal že tam nie si, tak sme ťa išli hľadať. Peťo šiel cez mesto a ja som šiel cez uličku. Asi po piatich minútach som ťa našiel. Ležala si na zemi a ...“ stíchol. Odrazu som si spomenula na to čo sa stalo.
Pozrela som na nich so slzami v očiach. „Vie o tom otec?“ spýtala som sa Petra.
On len pokrútil hlavou: „Nie, ráno odcestoval.“
„Dobre tak mu to ani nehovor. Keby volal tak mu povedz že som musela niekde ísť, prosto si niečo vymysli.“
„To mu mám klamať? A čo keď na to príde?“ spýtal sa a vydesene na mňa pozrel. Bolo na ňom vidieť že má z otca strach.
„Neboj sa. Ak mu to nepovieš ty tak to nezistí.“ Keby na to prišiel nebolo by to dobré. Radšej nech o ničom nevie, to bude najlepšie.
„Ja by som už mal pomaly ísť,“ povedal a pozrel na hodinky. Bola už skoro polnoc. Postavil sa a vyšiel z izby.
„Počkaj ma von,“ povedal Jakub. Peťo len pokýval hlavou a vyšiel z izby. Jakub si sadol vedľa mňa a chytil ma okolo pliec. Pozrela som sa na neho a po lícach mi pomaly stekali slzy.
„Ďakujem že si mi pomohol,“ povedala som a oprela som sa mu o rameno.
„To je v pohode. Neplač.“ Keď to povedal pohladil ma po vlasoch a zotrel mi slzy z líc.
Bola som rada že mám aspoň jeho. Bol to jeden z mála ľudí ktorým som verila odkedy mama zomrela. Vedela som že na neho sa môžem vždy spoľahnúť.
„Odprevadím tvojho brata a zajtra ťa prídem pozrieť. Ahoj. A hlavne sa pokús na nič nemyslieť.“
Postavil sa, pobozkal ma na líce a vyšiel z izby. Ja som si ľahla a pozerala som do stropu. Potom vošiel do izby lekár a povedal mi že zajtra môžem ísť domov. Potom mi dal nejaké prášky na spanie a pomaly ma začal premáhať spánok.
Keď som sa zobudila vedľa postele stál Jakub a pozeral sa na mňa. „Doniesol som ti nejaké veci. Ešte sa na teba príde pozrieť lekár a potom ťa vezmem domov. V škole som ťa ospravedlnil. A pýtala sa na teba Tatiana. Povedal som jej že sa necítiš dobre.“
„Ďakujem.“ To bolo jediné čo som povedala. Potom sa otvorili dvere a prišiel lekár aby zistil či je všetko v poriadku. Keď odišiel, Jakub mi podal veci a ja som sa obliekla. Potom ma chytil okolo pliec a vyšli sme po chodbe von z nemocnice. Išli sme na parkovisko. Zastali sme pri jeho aute. Otvoril mi dvere a keď som nastúpila zapol mi pas. Potom nastúpil aj on a pohli sme sa. Celú cestu sme boli ticho, zavrela som oči a oprela som si hlavu o sedadlo. Odrazu som cítila ako ma niekto zdvihol zo sedadla. Otvorila som oči. Boli sme už pred naším domom. Potom Jakub zazvonil a keď Peťo otvoril dvere odniesol ma do mojej izby a položil ma na posteľ. Vzal prikrývku a starostlivo ma poprikrýval. Potom vyšiel z izby a počula som ako sa s bratom rozprávajú. Otvorila som šuplík na stolíku a vytiahla som z neho tabletky na spanie. Nechcela som už na nič myslieť. Vysypala som si niekoľko tabletiek na ruku a prehltla som ich.
Keď som sa zobudila bolo už ráno. Bola sobota a o hodinu sa mal vrátiť otec. Vstala som z postele a prešla som do obývačky. Sadla som si vedľa brata a rozprávali sme sa o tom čo povieme otcovi.
Potom niekto zazvonil pri dverách. Postavila som sa a šla som otvoriť dvere. Prišla Tatiana. Bola to moja najlepšia kamoška ale nemala som vôbec chuť sa s ňou rozprávať. „Ideš ďalej?“ spýtala som sa. Pozrela na mňa a prešla do chodby.
„Viem čo sa stalo,“ povedala a pozrela sa mi do očí.
„Poď do mojej izby.“ Prešli sme po chodbe a vošli sme do mojej izby. Povedala som jej aby si sadla na stoličku. „Čo vieš?“
„Všetko. Povedal mi to Dárius. Volal mi včera večer a povedal mi čo sa ti stalo a aj to ako si na tom.“ Chcela som jej na to niečo povedať, ale nenašla som žiadny argument. Proste to vedela a nedalo sa s tým už nič robiť.
„Nechaj ma prosím samú,“ dostala som nakoniec zo seba.
„Dobre,“ povedala a pozrela najprv na mňa a potom na lieky na mojom stole. Potom vyšla z izba a zavrela za sebou dvere.
Zobrala som mobil a vytočila som číslo. „Prosím,“ ozval sa Jakub.
„Si jeden hnusný zradca ktorý nevie udržať tajomstvo. Nechápem ako som mohla byť taká naivná a uveriť ti že ma máš naozaj rád.“ Keď som zložila cítila som sa strašne vzala som do ruky lieky a pohár s vodou. Odrazu som bola strašne nazlostená. Hodila som lieky na posteľ. Postavila som sa a začala som sa nervózne prechádzať po izbe. Napila som sa trochu vody a pohár som z celej sily hodila o stenu. Potom som si ľahla na posteľ a rozmýšľala som o tom čo sa stalo. Potom mi niekto zaklopal na dvere. „Áno?“ spýtala som sa.
„To som ja,“ povedal otec.
„Poď ďalej.“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa a pozrel sa na rozbitý pohár na zemi.
„Nič, len malá nehoda,“ povedala som a pozrela som na otca. „Idem to upratať a pôjdem na tréning.“
„Teraz to nechaj tak a poď sa na niečo pozrieť.“
Postavila som sa a šla som za ním. Vyšli sme von. Pri garáži stál Peťo. „Všetko najlepšie k narodeninám,“ povedali obaja naraz. Úplne som zabudla na to že mám dnes narodky. Mala som 18. „Dúfam že sa ti darček bude páčiť,“ povedal otec a podal mi kľúče.
„Od čoho sú tie...“ konečne mi došlo. Vbehla som do garáže a uvidela som svoj darček. Bol to čierny Mercedes. A na prednom sedadle bol položený aj vodičák po ktorý som si zabudla ísť . Nikdy by ma nenapadlo že dostanem od otca auto. Pozrela som na hodinky. Boli už skoro štyri hodiny a o pol piatej sa mi začínal tréning. „Ďakujem oci,“ povedala som a objala som ho. „Už by som mala ísť nechcem prísť neskoro. Vzala som si veci a nastúpila som do auta. Šla som až k hale bez toho aby som si pustila rádio. Odstavila som si auto pred vchodom a zapla som alarm. Potom som sa šla do šatne prezliecť sa. Dnes bola sobota a to znamenalo že trénuje každý pár samostatne. Vyšla som zo šatne a vošla som do tréningovej miestnosti. Jakub tam už bol. Chystal sa že niečo povie ale vošla trénerka a tak radšej nevravel nič. Rozcvičili sme sa a začali sme trénovať. Po tréningu som si rýchlo vzala uterák a vbehla som do šatne. Dúfala som že keď vyjdem von tak tam už nebude. Ale keď som vyšla stál tam. Pozeral do zeme ale keď počul buchnúť dvere zdvihol hlavu.
„Prepáč mi to. Nemal som Tatiane nič hovoriť ja viem ale, je to tvoja kamoška a myslel som že by o tom mala vedieť.“
„Fajn. Teraz už je to asi jedno.“
„Cítiš sa dobre? Dnes si nejaká bledá,“ povedal ustráchane.
„Je mi fajn.“ Ráno som sa necítila moc dobre ale on o tom vedieť nemusel.
„Ešte sa na mňa hneváš?“
Pozrela som sa mu do očí: „už nie.“
„To som rád,“ povedal a objal ma. Potom ma zdvihol na ruky a zatočil sa so mnou.
Keď som prišla domov bolo už deväť hodín. Bolo mi trochu nevoľno tak som sa šla osprchovať a ľahla som si. Zaspala som hneť, ani som si nemusela dať lieky. Na druhý deň sme šli aj s otcom navštíviť rodinných priateľov. Nemohla som sa dočkať kedy odtiaľ konečne vypadneme. Keď sme prišli bolo už neskoro tak som si prečítala nejaké veci do školy a zaspala som. Ráno po mňa prišla Tatiana. Cestou do školy som sa jej ospravedlnila za to ako som sa správala minule. V škole bolo všetko tak ako inokedy. Nikto ani len netušil čo sa stalo. Takto bez problémov to bolo celý týždeň. Jakub ma chodil navštíviť vždy keď sa mu dalo a to bolo úžasné. Potom mi začalo bývať strašne zle.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
pekny pribeh, ale ako povedala @majuri ma to par chybiciek krasy. co sa mi vsak nepaci je, ze aj bez druhej casti sa da vydedukovat ze je asi tehotna. a to trochu ubera deju na carovnosti.
Napíš svoj komentár
po prve, taketo veci na pokracovania tu preto na pokracovania aby nemuseli byt take dlhe,, s tejto jednej casti by bolo dobre spravit kludne viacero
po druhe, dalsi blog predpokladam je pokracovanie, cize by to malo mat identicky nazov aby sa ludia vedeli orientovat
po tretie, mas tam kooopu zbytocnosti ktore sa zvyknu vynechavat aby neskodili deju
neber to v zlom, snazim sa len poukazat na chyby ktore byt nemuseli