„Ja by som si dala...“
Dala si halušky so slaninou – veľa slaniny – kolu a kávu so šľahačkou. Poriadna bomba na to, že iba sedí na sedadle vedľa šoféra. V práci vedľa šéfa. Doma sama vedľa mačky Lízy.
„Dajte si aj rum,“ prehodil šéf akoby nič. „Tu majú pravý kubánsky.“
Začala tárať o svojom vzťahu k alkoholu. Také tie bežné táraniny. Neustále sa hniezdila, akoby tá stolička mala tŕne. Oblečené mala tesné elasťáky – tmavé, s veľkými bielymi bodkami. Také nosia malé dievčence. Ona už bola veľká. Najviac veľká bola v oblasti pŕs. Tam nebolo pochýb, že osemnásť už mala.
Tričko pásikavé. Vodorovné čierne a biele pásiky. To nešlo dokopy s nohavicami, tak sa vedia vyfintiť malé dievky. Jej tričko však malo holý chrbát – tak sa vedia obliecť sekretárky. Cez holý chrbát, krížom cez tú plochu, zapínanie podprsenky. Červenej. Tam bol mechanizmus, ktorý držal tie veľké prsia vpredu, aby sa jej nehompáľali, keď sa v jednom kuse hniezdi.
Jej chlapi mlčali a nechali to decko tárať o jedle a alkohole. O tom, čo má rada. A čo nemá. Ich saká, kravaty a košele nestáli za reč.
„Som rada, že ste ma zobrali, ja som ešte nebola na takejto služobke.“
Išla na záchod. Ich pohľady ju odprevádzali. Červený pásik cez chrbát bol ako semafor. Nemohli z neho odtrhnúť oči. Zmizla za dverami.
Boli ticho. Každý hľadel do svojho taniera a prežúval. Nemohli hovoriť o poľnohospodárskych plodinách. Ani o ničom.
„Dáte si ešte jeden?“ spýtal sa šéf, keď sa vrátila.
„Čo ja viem, už by som nemala, veď som v práci.“
Rozrehotala sa ako koza. Prsia sa jej natriasali v červenej podprsenke, ktorá presvitala cez to tričko. Hojdali sa. Ako takí malí červení zajkovia.
„Aj ja si dám,“ ponúkol sa s humanizmom nečakane šéf. Oči spočinuli na šoférovi. Obvyklé uťahovačky z chudáka šoféra, že si nemôže dať.
Keď bola napitá, naložili ju do auta. Nešli ďaleko, motorest bol v poli a len po jednom kilometri začínal les. Tam zabočili. Vyčúrať sa.
V aute ostal iba šofér, on nepil, ostatní pili. Kubánsky rum pili. Museli sa teraz vycikať. Šéf spravil len tri kroky od auta a cikal. Sekretárka sa postavila pred neho, lebo všade bola žihľava a stiahla elasťáky. Pod nimi mala tangáče. Tiež červené. S podprsenkou tvorili isto súpravu. Takú lacnú, možno z lidla. Drepla si.
Spod zadku sa jej spustil bohatý prúd. Dívala sa pritom na šéfa, ako mu to strieka.
„Vám chlapom je dobre. Môžete si to namieriť, kam chcete.“
Padalo to len meter od nej. Možno ju to aj trocha oprskalo.
„Tak. Ja už som,“ povedala hlasno a naťahovala si tie tangáče, aby aj ostatní videli. Že už je. Potom elasťáky. Len to tak pľaslo.
„Ideme?“ spýtala sa. Akoby tam mali ešte nejakú prácu. Nohu mala už v aute. Šéf prikývol.
Nasadli a vycúvali na cestu. Vyrazili. Po kilometri šofér niečo utrúsil o počasí. Inak boli ticho. Všetci. Aj červená podprsenka.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
paci sa mi tento styl pisania