ČURI-MURI

ČURI – MURI


Aupark, Aupark, kde ťa ľudia berú? Kde sa chodia vyčúrať, kde s úľavou se...? Tam to nie je, tam to nie je, chlap sa ženie davom, netreba mu na veľkú, je to čosi v malom.
Chlap sa ženie davom, ruky dnuká vrazené, zdá sa, že hrá gulečník, zadok – vlasy strihané. Nie je šťastný, nie je rád, nechce vôňu, hľadá smrad.
Vpáli do obchodu, kde nikto neotravuje.
„Vy ste znalý pomerov, nevideli ste tu záchody?“
Predavač s chladom Angličana trepe hovadiny, že sú tam, odkiaľ prišiel. Je to klamár, treba ho zastreliť.
Vpáli do obchodu, kde sú ženské.
„Ako sa na Slovensku označujú toalety? Všade na svete majú na to dve písmená: W a C. U vás, Slováci, ako?“
Vysokoškolsky a univerzitne vzdelaná predavačka sa chopila slova vidiac, že má pred sebou burana.
„Musíte sa pozerať hore po stenách, je na to taký piktogram...“
„Piktogram s akým i?“ skočil jej do reči čúranec. „S mäkkým, ja viem,“ skočil jej aj do odpovede. „Skúste definíciu piktogramu, schválne, či to nebude za päť.“
„Pozrite,“ nedal jej dýchať, „po stenách je milión piktogramov, a sú dvoch druhov. Jeden je únikový východ, druhý vyzerá ako únikový záchod, lebo nemá šípku, len taký obdĺžnik. Keby horelo, tak tu všetci podochneme, lebo ani boh nevie, čo tie obrázky znamenajú. A mne prihára, pozrite, ako stískam kolená, tak mi povedzte jednou univerzitne inteligentnou vetou, kde je záchod.“
Tá veta bola potom za štyri mínus. Vraj v strede Auparku. Jasne, že je hajzlov plný Aupark, ale každý sa tvári, že neserie, že jeho sa to netýka... Alebo že by?
Čuri-muri zastal šokovaný vlastnou myšlienkou, tým pádom sa mu mechúr zablokoval. Začal si obzerať zadky. Nie len tie pekné, čo za istých okolností... ach jaj!, ale aj staré, tučné a chlapské. Že by skutočne, fakt, naozaj?
Natlačil sa do davu, stálo sa tam na nejaké pôžičky a vybral si vhodnú pipinku v tesnom kostýme, bledoružovú. Nenápadne jej zdvihol sukňu a opatrne vopchal ruku zozadu do rozkroku. Nahmatal konečník a tam... narazil na tvrdý predmet.
Spustil sukňu a urobil to isté s ďalšou. Tá nemala ani nohavičky. Chvíľu váhal, či to urobiť, zaťukal jej naň, že čo spraví, a potom ho uchopil a opatrne vybral. Normálny štupeľ ako z vína. Tak toto je ich tajomstvo! Potichu jej ho tam vrátil, babe sa ani nestihol zavrieť otvor.
Ale čo s čúraním? Mal si siahnuť trocha ďalej, mohol to mať z krku. Tak ešte jednu. Nesmie mať veľký zadok, lebo zozadu nedočiahne. Zrazu okolo samé nohavice. Dámy pri parfémikoch, čo robia pozadie podnikateľom, a to je tak všetko o ich práci – majú pestované riťky a úhľadne zastrihané chĺpočky. Tak trebárs tá v tesilkách...
So zipsom zľahka, aby sa nezasekol, veď je značkový, okolo bedier, potom jemne stiahnuť a podržať – nohavice zásadne nie na zem, lebo baba spraví krok a padne na hubu. Tangáče opatrne ako to robia striptérky a rukou nahmatať... áno, diera je upchatá. Myslel si to. Zase šup naspäť, štupeľ v zadku obísť sprava či zľava? Zabudol si zapamätať.
„Ako to nosíte?“ spýtal sa.
„Zásadne sprava. Ak sa mi tangáče prehodia, som nervózna.“
„Chápem, aj ja nosím vercajch vpravo.“
Vtom sa zasekol. Aj zips. Lomcoval ním hore-dole, baba sa nemohla sústrediť na parfém a jemu došlo, že je chlap. Čo tam nosia oni? Štuple v zadku – normálna vec – ale čo s vtákom? Že by na mašľu?
Dívať sa chlapom do slípov nemal vôbec náladu. Bol už celkom odšokovaný a čúravé pudy sa dali na pochod. Musel sa zaň chytiť, aspoň než to trocha prejde.
„Poďte, ukážem vám, kde to je,“ ponúkol sa ochotne neznámy mladík s ružovou tvárou. Buzerant?
Kabínka v stene označená piktogramom únikový obdĺžnik. Tak predsa, sú tu hajzle, je ich plný Aupark! Otvoril dvere, vošiel dnu.
Po stenách boli háčiky na zavesenie vecí. Pred ním úhľadná biela stolička obkolesená zrkadlami. Na poličke vpravo boli štuple od vína a na poličke vľavo vkusné červené mašličky.
Čuri-muri vyšiel z kabíny, na tvári spokojný úsmev. Ešte raz si to obzrel – také normálne dvere. Preto na Slovensku nemáme záchody, WC, ani toalety. Veď každý poctivý sedliak si hovno prinesie domov.

 Skutočný príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu