„Ako to bude?“ spýtala sa Lojza, keď už mu zakryla plachtou celé telo. Okrem hlavy.
„Na jeden centi.“
„Ako??“
Taká drzosť! Čo si tento zákazník dovoľuje?
„Prečo? Čo nemôžem?“
Pohladila mu to nedlhé zlato, tú slamu a tvárila sa urazene. Zrejme ich uráža, keď zákazník rozhoduje. Mal by iba povedať: Urobte mi z vlasov umelecké dielo!
Oprela sa o ten pult, čo je na ňom kopa fľaštičiek, oproti nemu: vysoká, štíhla, vlasatá a... urazená.
„Keby som mal také vlasy ako vy,“ pohladil jej ich nežným pohľadom, „tak...“
Usmiala sa.
Niekto sa zarehlil za jeho chrbtom. Zrejme ich počúvali všetci.
„Na jeden centimeter?“
„Áno.“
„A nemôže to byť na jeden a pol?“
„Čo ja viem... Nebude to veľa?“
Opäť rehot.
Chcela naštartovať strojček, ale ani nepípol. Piplala sa s ním a zase bola urazená, že nejde.
„Nemám ísť kúpiť baterky?“ spýtal sa.
Tento pacient ju vytáča. Najradšej by ho zaškrtila! Alebo mu urobila na hlave umelecké dielo.
Prehodila nádstavec na druhý strojček, ten sa zúrivo rozkvílil a ona ním namierila na Lojza. Ešte slovo a ufiknem ti hlavu!
Chytila ho za vlasy ako Indián belocha pred skalpovaním.
„Na jeden a pol?“
„Prosím si.“
Privrela oči a začala strihať. So zatvorenými očami, všimol si! Už sa ho ani nedotkla. Cítil iba to surové železo, ako mu jazdí po lebke.
Keď platil, bolo to za štyri éčka. Podal jej päťku.
„Ale ešte mi za euro na hlave ostalo,“ ukázal si na lebku.
Podala mu euro. Zahryzla si do pery.
Keď odchádzal, otočil sa vo dverách. Stála tam uprostred salónu vo svojej výške a dlhočizných čiernych vlasoch. Ani očkom neuhla, tak na neho uprene hľadela. Ako osud na svoju obeť.
Stretol ju o týždeň v obchode. Nepoznal ju, pretože... Pretože skrátka mala blond vlasy. Také slamové, ako mal on. Nepoznal ju hneď, až keď sa na neho uprene zadívala cez chodbičku medzi regálmi. Zmätene vrátil naspäť zubnú pastu, ešte raz sa obzrel a nevedel, čo robiť.
Áno, je to ona. Díva sa.
Tak utiekol preč.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár