Miluj blížneho svojho!
Kruci, tu je lásky aspoň sto kíl. Čo to vravím, na nuda pláži? Bratku, tu sú jej tony! Len kde tá láska je? Ktoré to je, hento?
Už som videl toľko mäsa, ale lásky ani gram. Ako môže tento obrezaný, iba tak, mírnix-dírnix, trepať o robote, so ženou (s manželkou?) tri metre odo mňa a dívať sa vtákom priamo mne do očí? Mne by to nevadilo. Ale vkusu môjmu to vadí, lebo je tlstý ako prasa. Fuj! Na nuda pláži treba mať silný žalúdok!
A vraj Zlaté piesky! Kde je to zlato? Hentá? No schválne, tuším nemá dvesto rokov, idem do vody, lebo tak leží, akože prirodzením k vode.
Leží na bruchu (teda na brušku – poctivo pestovanom). Len čo som sa jej ocitol za zadkom, obzrela sa, lebo nemá zrkadlá ako v aute, ale zas len oči do knihy – to sa tak nosí, že čítať knihu medzi naháčmi. A mierne roztiahla. Tak táto jediná má zlato medzi nohami! Ostatné sú fuchtle. Ako vynosené sliepky. Tak to chodí. Za mladi sa hanbia, na starosť toho ľutujú.
Asi sa nehanbí, lebo sa aj posadila a starostlivo roztiahla nohy. Na, pozri na mňa, toto som ja! Tak to hej! Iba po tých bokoch by som prosil menej ostrihať a nechať viac prírody. Kačica mi vletela do záberu, niekto ich vyplašil, nejaké deti. (Na nuda pláž môžu aj deti?)
To je nič, ale ako sa vie žena uraziť, keď niekto nezaberie na jej krásnu vagínu! Ja viem, ja viem, mal som ísť. A povedať: Ahoj, ja som ten a ten. Stáť pred ňou, ona v sede s roztiahnutými nohami, ja v stoji s prirodzením v úrovni jej úst. A hovoriť o robote, či o čom. To sa dá?
Nedá. Tak zas sa jej dívam do zadku a ona číta Annu Kareninovú. Idem na svoje. Brucháč sa zas díva na mňa svojím vtákom a žena počúva jeho drísty o podnikaní. Díva sa mi na prirodzenie. Ona aj on. Tuším majú na mňa chuť. Možno...
Možno sú prachatí. Ale ja nie som na predaj. Idem preč. Do kríkov. Tam sa vyvraciam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár