„To je dobre, že bývame v tomto meste,“ povedala Martina. „Už len kvôli tomuto poľu. Vieš, tam u nás...“
„V Bystrici.“
„Áno, v Bystrici. Tam sú okolo všade kopce. A na nich rastú temné smreky. Nič nevidíš, len tie smreky. Kde sa pozrieš, všade tma. Chlad a vlhko.“
Pritúlil si ju k sebe, aby na to nemyslela.
„Tu, u vás...“
Roztiahla prsty, akoby chcela chytiť vánok.
„Tu je toľko vzduchu! A svetla!“
Viedli sa za ruky ako deti. Ale oni už mali svoje vlastné deti. Tak trocha aj vyletené z hniezda.
„Keď som bol u vás prvý raz,“ povedal Leon, „zo všetkých strán mi dušu zovreli tie vaše kopčiská. Nedával som tomu žiadnu šancu.“
Martina mala slamený klobúk. Sňala si ho, aby sa mohla viac pritúliť. Vymenili si pokrývky – ona bielu šiltovku, on ten klobúk. Májové slnko má svoju silu.
„Na to si myslel, keď sme sa prvý raz milovali?“
„Áno,“ priznal sa. „U teba v izbe, v tvojej vlastnej posteli.“
„U mňa, v Bystrici.“
„Tak.“
„A nebál si sa?“
„Bál.“
Obaja mysleli na to, čo by sa stalo. Prírodné prostredie by ich odtrhlo od seba. Ich, zamilovaných, by rozdelil rodný kraj. Keby Martina nenosila v sebe dávnu spomienku, keď ešte v útlom detstve vyrastala na dolniakoch. Kdesi pri Nitre, tiež sú tam pahorky a panoráma. A vtedy ešte rástli lúčne kvety. Preto sa tu, u Leona, ocitla náhle ako vo svojom stratenom detstve.
„Ako to, že sú v celom poli samé kvety?“ spýtala sa iným hlasom. Takým praktickým. „Nemalo by tu byť predovšetkým obilie?“
Skutočne, išlo o obilné pole. Ibaže pestrofarebné.
Záhadne sa usmial.
„Čo myslíš?“
Rástli tu dávno zabudnuté kvety. Nie len červené divé maky, tie ešte rastú všelikde, ale stračie nôžky, margaréty, čakanky, nevädze a všelijaký drobizg. Každý kvet rástol, ako sa mu chcelo, obilie bolo nasiate poriedko.
„Ja nechápem. Poľné kvety vidíš už iba na cestách a po okrajoch polí. Inde pôsobia pesticídy.“
„Správne,“ potvrdil Leon. „Tu pesticídy nepôsobia,“ ukázal rukou na šíre pláne oblých kopčekov. „Dosiahli sme v predstavenstve zhodu: Keď sa môže na poliach pestovať blbá repka kvôli nafte, prečo by sa nemohli pestovať poľné kvety kvôli láske?“
Martina si to nechala povedať ešte raz.
„Založili sme mestský park, áno!“
„Kvôli láske?“ spýtala sa pre istotu, lebo v tom šípila pointu.
„Neveríš?“
„Nie, ja iba nechápem. Veď z toho obilia nič nebude.“
„Zaorie sa.“
Martina zadržala dych.
„Tak to už vôbec...“
„Naše nádherné pole je jediné na Slovensku,“ povedal s nehou Leon a pohladil to pole. „Chodia sa sem milovať až z Bratislavy. Pozri, vidíš tie vlajočky?“
Martina si až teraz všimla, že sem-tam čnie z kvetov palička a na nej červená vlajočka.
„To sú milenci. Vlajočka znamená, že si želajú nebyť vyrušovaní.“
„Oni sa tu...?“
„Milujú, máš pravdu. Normálne, ako v stredoveku. Kde na to dostanú chuť, tam vyvesia srdiečko. Je v tvare srdiečka.“
Vytiahol z vrecka červené srdiečko. Z druhého ťahal teleskopickú paličku.
Marina sa strašne rozosmiala. Leon stál pred ňou, v jednej ruke palička, v druhej srdiečko.
„To koho napadlo?“
„Mňa, koho iného.“
Objala ho a dala mu pusu.
„Si úžasný! Som rada, že mám takého blázna.“
Keď už si líhali, čosi ju pošteklilo.
„Počkaj, počkaj... a kto to platí?“
Leon jej odložil podprsenku.
„Predsa zákazníci. Ide síce o natur-park, ale zadarmo nie je. Vlajočka plus palička, chápeš.“
„Skôr nuda-park. Však sme tu samí naháči.“
„My nie sme naháči,“ zdôveril sa jej, „my sme milenci!“
Položil ju na deku. Aj deky boli pozdĺž cesty intímne poukladané, v malých skrinkách schované, vždy čerstvé a voňavé.
„Ani som netušila, že pri tebe omladnem,“ povedala, keď už sa na stračie nôžky dívala zospodu. „Zase ako vtedy, keď som stratila svoj venček.“
A škovránok sa hrdil vysoko nad nimi, že to je jeho domov, že on je tu pánom a nik iný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár