Šiel, šiel, až celkom zošalel. Nevidel pred seba, len hlboko do seba. Dlhé romány spomienok, ako ich predčíta sám sebe, lebo nemá komu. Aj celkom nahlas, však je v lese. Rozpráva a smeje sa. A plače.
Je v lese. V tom či onom, či na tom záleží? Chodil tu dávno, keď mal mladé nohy. Teraz nohy staré hľadajú stopy časov minulých, ale kdeže im je sláva!
Však akáže sláva?
Poľná tráva, tak je to. Nič nebolo, takmer nič. Zaspal na štarte. Celý život sa pripravoval na život. Až preteky skončili a všetci sú v cieli. On ani nepretekal. Nevedel, že to je už ONO, tá nuda. Však čo je na tom, nájsť si družku a postaviť dom?
Na dlh.
Nič.
Nuda, preto sa ani nezúčastnil.
Staval za hotové.
Dom. Hniezdo. A kuvikal: Poď že sem, poď že sem, voľačo ti ukážem!
Nikto nebol zvedavý, princezné prichádzali, na jeho dom pozerali – s odstupom. A...
Smiali sa! S posmechom: Hlupák, hlupák, staviaš dom? Čo nevieš, že tisíc tehál nevyváži, čo dosiahneš flirtom?
Šiel, šiel, až celkom zošalel.
Nevedel to.
Flirt a dlhy, to je tá múdrosť života. Prostá. Vhodné slová nežne do uška, tam v sene hore znak, potlačiť trocha do bruška a už len čakať. Urobí sa samo.
Dlhy.
Domy. Byty. Pelechy.
Pribúda nás. Čo nezvládnu ruky, zvládne semeno. Prostá príroda, načo rozum?
Smiali sa.
Princezné smiechom do hrsti, páchali krásne neresti a dom, čo on býva v ňom
zďaleka obchádzali.
Tak ho raz zamkol a odišiel. Kľúč zahodil. Rovno za nosom, tak! A proti noci, aby ho nezočili. Tie oči nevďačné.
Zrazu sa rozvidnelo. Teraz, tu a za tmy? Asi nejaký poľovník, auto a diaľkové svetlá, to je dnes moderné.
Ale nie.
To svetlo je príjemné. Ako svetlo v krásnej izbe. Visí nad lúkou, kde za mladi rád táboril aj spal. Niekoľkokrát tu prenocoval. A teraz svetlo. Rozprávkové.
Trocha sa bál, čo to za úkaz. Po dlhých rokoch je tu zas a čosi sa tu deje? Do tváre vetrík veje a vôňa kvetín.
Kto je tam?
Že by niekto sedel na pni?
Vstúpil dnu.
Do svetla.
Sedela kráska na dreve. Pani noci, biela princezná, v šatách z pavučín utkaných a holé ramená.
Dávno ťa čakám, dávno!
Pristúpil bližšie ten splašený Jano, s nohami srnca, čo hneď by ušiel.
Mňa? Ale mňa?
Kto si?
Povstala z trónu, strihla nohami.
Som predsa víla. Pomôž mi.
Podala rúčku.
Než sa zamyslel, stratil sa v náručí, v zlatom rúne vlasov hustých ako vodopád.
Poď, milý, budeme tancovať.
Ale ja, preglgol Jano gundžu do hrdla, ja tanec vôbec nemám rád.
Strihala panna nohami, závoj hmly padol do tváre Janovi. Usínal či bdel, pod nohami prázdno. Som počarovaný! len to si pomyslel. A letel!
Poď milý, budeme tancovať, odteraz navždy
budem ťa milovať.
Mňa, ale mňa?
Mňa predsa nikto nemá rád, chcel povedať, však nemohol. Nesluší sa právo na lásku odbiť len tak. Možno si mal, človek, ľúbiť či milovať zakaždým. Keď ťa tĺkli a odkopli, vláčili bahnom pomlúv.
I tak!
V pote tváre dom stavať svoj budeš, a výlučne hotovosť! Bol tým posadnutý.
Tak vidíš, Janko, ostali ste dvaja: dom a ty.
Kto si?
Tá mladica krásna, on je škaredý. Poddajná, hladká, vlny v nej cíti, vlny rozkoše.
Som tvoja víla, som tvoja navždy, pretože...
Víly však nie sú!
Mýliš sa.
Nie sú! Škaredí sú krásnym len rohože.
Ach... zastala. Kukla mu z očí do očí tak blízko blizúčko: Ja som víla škaredých.
Poddaj sa, teraz, už môžeš!
Klesol jej na hruď. Náruč ho prijala, na hrudi vôní, až hlava omdlieva. Strapaté vlasy a belostné ňadrá – v nich srdce búši: má človek byť šťastným skúsiť?
Ja?
Ale vážne ja?
Víla mu stratenú hlavu na prsiach hladkala a tíšila dlhý ľudský cit. Až dodnes ho nosil a nevedel: to je cit porazených. Vo svete niet preňho slávy ani toľko, čo mesačný svit.
Už môžeš.
Tak plakal.
Pomaly opäť z nohy na nohu, hojdal sa v tichom – vo vánku. V korunách šelest a tráva sa sama so sebou rozpráva. Pod pníkom rastie muchotrávka: krajina nočná, tam v diaľke húka sova.
Ja som už...
Čo, milý, len povedz mi!
na ďalšiu samotu var nemal síl. Musel som odísť proti noci.
Víla ho tuho objala.
Však si sa ty, Jano môj, na pôjde obesil!
Z vánku do vetra na kroku pridala.
Si v mojej moci!
Zahučal víchor, odkiaľsi plášť čierny doletel. Na lúke leží telo zbytočné. Po človeku dom, a po stromoch len holé pne. Keď telo zlyhalo, kam duša sa schová?
Tam do diaľky, kde sama húka sova.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
vreskot000
7. 9.sept. 2018 21:21
pri tych prvych slovach mi hned napadol KArol Duchon hehe
Napíš svoj komentár