Povolenie blvať

                                                           POVOLENIE BLVAŤ

(vypočuté)

Na zastávke nejaké indivíduum vracalo rovno na lavičku. Juro a Mário išli z roboty, bola už tma a Juro, keď to videl, mal chuť dať tomu hajzlovi po papuli.

„Nechaj,“ hamoval ho Mário.

Ten postihnutý mohol mať tak devätnásť a pol a Juro by toho smrada zmotal do ulity, keby mu Mário nezabránil v najhoršom.

„Kam to blveš, ty dobytok!“

Mladý vypúlil kalné oči a nemal tušenia, o čo ide. Nemal páru, kde je.

„Ser naňho, je zhulený,“ zachraňoval mladého Mário.

„Akože zhulený? To má ako povolenie blvať na lavičky?“

„Nie, ale je úplne mimo. On nie je ožralý, chápeš?“

Juro sa nechal odtlačiť.

„To nie je z chľastu. Ale z marihuany. Aj z chľastu, ale takto mimo je kvôli tej burine.“

Juro hľadel na mladého už troška ako na obeť vlastnej blbosti.

„A čo? My sme nechľastali?“ vyrukoval Mário s argumentom.

„Však dobre, ale nebrali sme k tomu drogy.“

„Pozri,“ ťahal Jura preč, aby nedostal chuť ten hnus ešte aj upratať, „my sme slopali tiež, tak čo.“

Nechali mladíka, nech sa váľa vo vlastných výlučkoch.

„No dobre,“ nástojil Juro. „Ale nebolo to správne.“

„Bolo-nebolo, čo na tom? Robili sme to! A teraz? Chľastáme? Ani nie, však neni za čo, tak vidíš.“

Juro nevedel, čo na to povedať.

„Čo majú robiť? Svet na nich reve zo všetkých strán. Bulvár im stále čosi podsúva, oni sa stále viac nudia. Áno, má to opačný účinok – čím väčšia ponuka, tým väčší nezáujem. Už ani nesúložia, však kde si videl zbuchnutú sedemnásťku? Za našich čias bežná vec. Teraz nejebú, radšej hulia, to je silnejší zážitok.“

Juro len zamrkal, kde sa v jeho kamošovi berie taká múdra reč.

„Ti hrabe? Však čo z nich bude? Drogy, to je iné tóčo, oproti našej borovičke.“

„Jasne, že je! No a? Poserú sa sami zo seba. Trápi ťa to?“

Juro nechápal.

„A nie?“

„Načo? Nech skapú!“ radil mu Mário. „V tridsiatke sa nebudú vedieť ani nažrať. Baby nebudú mať krámy a svet pôjde do hovien. Náš ide tiež, tak nech ide aj ten ich!“

Juro už to nemohol počúvať. Keby obaja nemali potomkov práve v tom kritickom veku! Ale majú – Juro syna a Mário dcéru.

„Tebe je jedno, čo tvoja dcéra robí?“

Mário sa zastavil. Idú z poobedňajšej šichty. Takto sa zvyčajne nerozprávajú.

„Kurví sa,“ povedal Mário. „Jebe za prachy. Dáva takým starým čurákom, ako sme my.“

Juro zastavil a nebol schopný pohybu.

„Ako vieš?“

Mário nevládal odpovedať.

„Viem,“ precedil cez slzy.

Juro ho chytil okolo ramien. Bez slova sa pohli ďalej. Zabočili dole, pod gaštan. Zašli na jedno, ako vždy.

 Blog

3 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu