Čumel som na to ako vybitá baterka. Do izby mi vstúpil orechový koláč na dvoch ľudských nohách a v ruke držal čosi, čo vyzeralo ako predmet z vesmíru, poťažne z inej planéty. Bolo to také oné, také fluidum. Prišiel k môjmu televízoru, odklopil akýsi dekel na vrchu (ani som nevedel, že tam nejaký je) a nasypal to fluidum do televízora. V ten moment sa na obrazovke objavila avizovaná relácia, čo mi ju akože Marlenka prináša.
Kašľal som na reláciu a čakal, čo ako Marlenka urobí. Zmizla za rohom. Na chodbe. Vypálil som za ňou. Už sa len zavreli dvere na byte. Otvoril som. Čakala na výťah. Normálny orechový koláč, nič zvláštneho.
Tak takto je to! Oni vlastne fungujú ako zásielková služba. Bez orechových koláčov by sme v televízii nič nevideli. A bez ďalších tých obetavých výrobkov a inštitúcii. Ktovie, ako prináša reláciu taká banka? To ako ide celá budova na dvoch ľudských nohách... alebo že by na kolieskach? Zaujímavé. Kedysi nám relácie nikto neprinášal. Prosto boli. Teraz prinášajú. Skutočne, nesmierne humánna doba!
Ale kam po tie relácie chodia? Neviem o tom, že by nejaký pivovar napríklad vyrobil futbalový zápas. On vyrába pivo, zrejme. Hm, ale čo môže mať pivo spoločné s futbalom? Že by sa hráči pred zápasom najprv nalievali pivom, potom išli na záchod a tam to nejako vyrobili? Ten futbal? Musím sa spýtať Karčiho, on všetko vie. On kedysi chodil na semester. Či čo to bolo.
„No nazdar, ty pako, že nezavoláš...“
Karčiho som zobudil asi.
„Neprídeš?“
„No jasne, hneď som u teba.“
Býva hneď nado mnou. Sme kamoši. Hovoria nám Pat a Mat, neviem prečo. Nepriniesol mi žiadnu reláciu. To, čo priniesol sa pije a volá sa to pivo. Dve pivá.
„Čo máš?“
„Schválne zapni.“
Uvelebil sa a zapol telkáč. Začínal zrovna futbal. Na chodbe čosi zašramotilo.
„Už je tu.“
Karči nechápal. Otvorili sa dvere, do izby nám vstúpil asi sto litrový krígeľ piva.
„Túto reláciu vám prináša...“
„Chápeš?“
Vypol som. Krígeľ si dal spiatočku. Karči chcel bežať za ním.
„Kašli naň, aj tak je to brečka. Ale chápeš? Oni nám prinášajú relácie!“
„To som nevedel,“ priznal sa Karči a naprázdno preglgol.
„Ale kam po ne chodia? Čo si ich vycucajú z prsta?“
„Prosím ťa!“ poťukal si na čelo, akože to mne, nie jemu. „Dajú ich niekomu urobiť.“
„Zadarmo?“
„Čoby zadarmo.“
Karčimu nadskočila rádionka. Neklamný znak, že sa mu myšlienka nevošla do hlavy.
„Niekto im len tak, mírnix-dírnix, daruje peniaze.“
Nechal sa, nech ho potľapkám po pleci a jednotne sme zalomili rukami: A je to!
„Teraz už len nájsť tých idiotov, čo im prinášajú peniaze.“
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
staphylococcus
22. 12.decembra 2016 15:01
Ja som vedela, ze si na drogach! Ha!
3
S tými reláciami mám podobný problém. Tiež som nad tým rozmýšľal a nie a nie na niečo prísť. Smola. Proste taký je život. Niektoré veci nepochopíš, len sa zmieriš s tým, aké sú.
Napíš svoj komentár