„Ahoj, Lu. Už som na ceste. Keď chceš, objednaj pizzu. Šunkovú. Ja ju zaplatím,“ jeho hlas znel veselo. Lu zaváhala, či naozaj telefonuje s Marcom. Veď sa im už raz taká čudná vec stala. Zamrazilo ju.
„Marco, si to ty?“ Spýtala sa potichu.
„Áno, som. Ja viem, že sa čuduješ, prečo som taký šťastný, ale kamoš mi odpustil. Teším sa z toho ako malé dieťa, prakticky sme spolu vyrastali,“ odmlčal sa, aby sa nadýchol
Lu sa zasmiala. „Dobre, ty dieťa. Idem objednať tú pizzu. Ponáhľaj sa. Pa,“ zložila. Vyskočila z auta a tak sa ponáhľala domov objednať tú pizzu, až takmer zabudla zamknúť auto. Keby jej ho niekto ukradol, neprežila by. Vzala si ho na pôžičku a mala čo robiť, aby ho vládala zvládať ale bola mu, teda vlastne jej, taká šťastná, že iné auto by už asi ani nechcela.
Lu práve položila telefón na posteľ (bola taká vyhladnutá že sa čudovala, že ju nezasýti len predstava na tú šunkovú pizzu), keď zazvonil zvonček pri dverách.
Otvorila dvere, pričom sa ani nekukala cez priezor na dverách, pretože veľmi dobre vedela, že to je Marco, a ocitla sa zoči voči...
...veľkej kytici krásny čerstvých červených ruží.
„Prepáč, že mi to tak trvalo, ale tá predavačka bola neuveriteľne pomalá. Dokonca aj pomaly rozprávala,“ ozvalo sa spoza kytice. Lu si prikryla dlaňou ústa. Nevedela tomu uveriť. Nikdy jej nikto nedaroval jedinú ružu, nieto ešte celú kyticu.
„P-poď dnu,“ vyjachtala zo seba. Prebehla do kuchyne a odkiaľsi vyhrabala veľkú priehľadnú vázu. Napustila do nej vodu a Marco jej podal kyticu.
Vyjavene na neho pozrela. „Ďakujem, nečakala som to. Som z toho úplne na prášky,“ priznala. Marco sa usmial. Lu vložila kyticu do vázy a prešla do svojej izby. Marco ju nasledoval. Niežeby tým sledovala nejaké vyššie ciele, proste sa len nechcela krčiť na malom nepohodlnom gauči.
Pochutnávali si na pizzi a konečne to vyzeralo na jediný normálny nestrašidelný večer. Lu bola šťastná. S Marcom sedeli na jej posteli oproti sebe, medzi nimi ležala už takmer úplne prázdna škatuľa od pizzi a na zemi stála fľaša s Coca-Colou a dva poháre. Rozprávali a smiali sa a obaja si pomaly začínali uvedomovať, že k sebe zrejme cítia niečo viac ako len obyčajné priateľstvo.
Keď dojedli, sadli si vedľa seba, chrbtami sa opreli o stenu a zrazu nevedeli čo so sebou. Lu mala taký zlozvyk, že vždy, keď bola nervózna, jemne si škrabkala kožu na stehne alebo na ruke a aj napriek tomu, že to bolo jemne, robila to vytrvalo, čo nakoniec viedlo k červenej koži a niekedy aj krvavým škrabancom, ale nerobila to zámerne. A práve to teraz robila. Marco jej chytil ruku, aby prestala. Lu sa ihneď uvedomila. Ruku jej však nepustil. Práve naopak. Pomaly si ju priložil k perám a pobozkal ju, zatiaľ čo sa uprene díval Lu do očí. A potom sa k nej naklonil a pobozkal ju. Konečne im to nikto neprekazil. Obaja mysleli na to isté, uhádli to z úsmevu toho druhého. A potom to nezostalo len pri bozkávaní...
Boli už takmer dve hodiny v noci, ale Lu nestresovala kvôli práci, pretože už je sobota. A od budúci týždeň má konečne poobednú. Chúďatko Maia, domov bude chodiť takmer po tme... Lu zatrhla svoje myšlienky, takmer sa za ne hanbila, najmä v tejto situácii. Obaja ležali nahí v posteli, zakrytí len teplou prikrývkou. A tešili sa, že sa nič strašidelné nestalo.
„Budeme spať?“ Spýtal sa pošepky Marco. Lu nechápala, prečo šepká keď sú tu samí, ale zrejme nechcel vyrušiť „temné sily“ ktoré sa tu ukrývali. Zdalo sa jej to trochu detinské, pretože temné sily ich vidia stále, ale tá hra sa jej páčila, preto odšepkala naspäť:
„Áno, som hrozne unavená,“ a ako dôkaz jej únavy zívla.
„Dobre, tak dobrú noc,“ pobozkal ju na čelo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár