Potom si uvedomila, že tie hlasy ju možno dovedú k vyriešeniu záhadných vízií a návštev temných síl, ako ich v duchu Lu nazvala. Tak teda zatvorila oči a započúvala sa..
„Prosím, Apolla, daj mi šancu,“ zašepkal zvláštny hrubý, ale napriek tomu príťažlivý hlas.
„Nie, daj mi pokoj,“ odvetil druhý, ženský hlas. Ten hlas patril Lu.
„Milujem ťa,“ znova mužský hlas. „Zostaň so mnou. Utečme spolu. Nebudeš ľutovať. Spravím pre teba všetko!“ Sľuboval muž stále po šepky.
„Povedala som ti nie, milujem jeho a nie teba. A teraz vypadni, za chvíľu sa vráti. Nechceš, aby nás tu spolu videl sprisahanecky si šepkať,“ jej hlas znel naliehavo. Kto sa za chvíľu vráti? „Pusti sa! Nie, neopováž sa ma pobozkať! Nechcem ťa už ani vidieť! Vypadni!“ Stále šepkala, ale nemala ďaleko od toho, aby sa rozkričala.
„Ako myslíš, Apolla!“ Zakričal mužský hlas.
Zvyšok rozhovoru alebo k čomu došlo po mužskom výkriku zanikol v jej mysli ako sen, ktorý si po prebudení pamätáme, ale keď si chceme spomenúť na detaily, zabudneme aj na to, čo sme si pamätali.
Prudko otvorila oči. Bola spotená ako myš. Síce jej bolo ľúto, že to musí spraviť, ale chladnokrvne prebudila Marca – potriasla ho za plece a nahlas povedala: „Vstávaj, musím ti niečo povedať,“
Kútikom oka zazrela hodiny. Bolo už pol siedmej. Zvláštne, počula len krátky úryvok. Alebo je to ako so s tými už spomínanými snami? Počula toho oveľa viac, ale už si na to nespomína? Bola si istá, že áno.
Marco takmer vyskočil z postele, keď však videl, že Lu je v poriadku, s úľavou vydýchol.
„No, čo sa stalo?“ Jeho hlas znel takmer podráždene, Lu sa nazdávala, že zrejme kvôli tomu, ako ho vyľakala.
„Počúvaj toto,“ a porozprávala mu všetko, čo počula.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár