"Čo sa tak tváriš?" Spýtala sa jej Lu podráždene. Maia jej práve kazila pekný okamih. Ešte v živote nebola vonku s takým pekným chalanom. A okrem toho, bol to chalan z jej snov.
"Má pocit, že ťa musí pozvať na rande? Čo to, preboha, malo znamenať?!" Spýtala sa neveriacky. Lu pokrčila plecami a vrátila sa na svoje miesto. Do reštaurácie vošli noví zákazníci a ona bola platená za prácu, nie za podráždenosť na kamarátku. Pozrela na hodiny. Ešte päť hodín.
V dohodnutom čase vyšla pred reštauráciu. Už ju tam čakal. Usmiali sa na seba. Tento raz to však nebol až taký trápny okamih ako predtým (odhliadnuc od toho, že stále bola v čašníckej rovnošate). Cítila akúsi zvláštnu energiu prúdiacu medzi nimi. A on ju cítil tiež. Nemala žiadne dôkazy, prosto to vedela. Žeby ženská intuícia?
Najskôr skočila k sebe domov a prezliekla sa do džínsov, trička a tenkej mikiny. Pred tým, ako vyletela po schodoch do svojho bytu, spýtala sa ho, či chce ísť ďalej. On však odmietol. A Lu to takmer vôbec nevadilo. Nie že by jej nebol sympatický, ale predsa len sa z neho mohol vykľuť nejaký psychopatistický vrah. Možno preháňala, ale koľko mladých žien si už povedalo, že preháňa? Veľmi veľa. Teda aspoň podľa večerných správ.
Boli sa prejsť do neďalekého parku. Teraz o trištvrte na štyri tam bolo dosť ľudí, preto sa nebála, že by zostala čo i len na chvíľu sama. Rozprávali sa. Len tak, nezáväzne. Skočili na zmrzlinu. Ona si kúpila čokoládovú. On tiež. Jeho najobľúbenejšia. Jej tiež. Smiech. Sadli si na lavičku. Zistila, že má dvadsaťjeden rokov a býva neďaleko obytného domu, v ktorom bývala ona. Pracuje ako poslíček, ale dnes mal voľno. Ráno si povedal, že keď už nemusí ísť do práce a voziť sa stále dokola na aute, pôjde sa prejsť peši. A nejakých záhadným spôsobom ho to vtiahlo do Arthura, reštaurácie, kde pracuje Lu.
Domov ju išiel odprevadiť pred siedmou. Chvíľu len tak mlčky stáli oproti sebe a pozerali na seba. Lu mala pocit, akoby sa jej dych zasekol v hrdle. Chcela niečo povedať, ale nevedela zo seba dostať ani slovo. Ani POL slova. Dúfala, že sa o pár sekúnd stane to, čo chcela, aby sa stalo. A aj sa stalo. Pomaly sa k nej nahol a pobozkal ju. V okamihu, keď sa ich pery stretli, sa jej telom prehnalo teplo, aké ešte nikdy necítila. Oproti chladu, ktorý stále cítila vo svojom byte, to bolo ako keby skočila do vriacej vody. A napriek tomu to bol ten najpríjemnejší pocit, Aký kedy zažila.
Vtom niečo uvidela. V mysli. Obraz. Oni dvaja. Stáli na ulici, ale tá ulica nevyzerala ako dnešné moderné ulice preplnené autami. Domy boli nízke a kamenné. Obďaleč stál jeden koč, ktorý na ňu čakal. Nevedela, ako je možné, že vie, že čaká na ňu, ale bola si tým istá. Pobozkali sa. Bol taký nádherný. Mal na sebe špinavé dotrhané oblečenie, ale napriek tomu ho milovala.
Precitla. Prudko sa nadýchla. Srdce jej splašene bilo a musela sa oprieť chrbtom o chladný kameň, aby nespadla z nôh. Vydesene sa pozrela na Marca. Vyzeral rovnako zmätený ako ona. "Aj ty si to videl?" Spýtala sa ho. Meravo prikývol.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár