"Vy ste úplne šialení!" Vyhlásila Maia, keď Lu stíchla. "Lu, to, že sa ti snívajú nejaké pekné sny a stávajú sa ti divné veci by som ti ešte uverila, veď to sa ešte nejako dá vysvetliť... ale na to, čo mi tu vy dvaja tvrdíte mám len jedno jediné vysvetlenie," odmlčala sa a prstom si poklopala po čele, aby zdôraznila svoje slová, "a to, že ste úplne, totálne vygumovaní."
V tej chvíli sa v Lu zdvihla strašná zlosť. Bola jej najlepšia kamarátka a keď jej už neverila, tak to aspoň mohla predstierať, veď Lu potrebovala podporu, proste toho na ňu bolo priveľa. Ale to, že sa jej kamarátka práve v tejto chvíli otočí chrbtom ABSOLÚTNE vôbec nečakala.

"Tak vieš čo, Maia?! Zdvihni ten svoj veľký panovačný zadok a vypadni z môjho bytu. Nechcem ťa tu už ani vidieť!" Zvreskla Lu, skôr ako stihla premyslieť svoje nasledovné slová. A tie slová ju vo chvíli, keď si uvedomila, čo vlastne povedala, aj riadne zamrzeli. Ale už sa to nedalo vziať späť. Maia ju hrozne naštvala a to bolo neodpustiteľné.

Videla, ako na ňu jej bývala najlepšia kamarátka vyjavene civí. Potom sa Maia začala pomaly zdvíhať, pričom zrejme stále dúfala, že Lu svoje slová odvolá a ospravedlní sa za ne. To sa však nestalo. Po prvé preto, lebo Lu vedela byť veľmi tvrdohlavá - veď aj bola v znamení Barana, ale po druhé (a to je dôležitejšie ako jej tvrdohlavosť) to nestihla, pretože vo chvíli, ako sa stavala z pohovky a chystala sa Maiu vyprevadiť, pred očami jej vybuchla čierno-čierna tma.

Otvorila oči. Svetlo, ktoré tam vládlo, bolo oproti tme, ktorá ju nečakane zavalila v jej obývačke, ako dobiela rozžeravené Slnko, ktoré jej prišlo zaklopať na dvere. Znova prudko zavrela oči. Spočiatku si myslela, že je vo svojej izbe, že iba odpadla a jej priatelia ju odniesli do postele. Tá hádka s Maiou ju naozaj vykoľajila - možno toho na ňu bolo NAOZAJ priveľa. Znova pomaly otvorila oči. Tento raz to nebolo až také zlé. Až kým si to neuvedomila. Tú zmenu.

Naozaj bola vo svojej izbe, ale zároveň to nebola jej izba. Prudko sa posadila. Čakala nejaký závrat alebo niečo, ale nič sa nedialo. Prehodila nohy cez okraj postele. Potom sa chodidlami dotkla studenej dlážky. Postavila sa. Pomaly prešla ku dverám, otvoria ich a vošla do obývačky. Na gauči sedel Marco a zmätene na ňu pozeral.

Byt, alebo čo to bolo, kde sa v momente nachádzali, patril im dvom, teda aspoň Lu (cítila to tak), ale nebol to jej byt z dvadsiateho prvého storočia. Tento bol akýsi staromódny. Bordový gauč, na ktorom sedel Marco, staromódne drevené stoličky, rozmiestnené okolo stola, svietniky všade po miestnosti, jej šaty, jeho šaty... ako z devätnásteho storočia...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár