"To bolo niečo!" Zvýskla DeeDee, moja najlepšia priateľka. Mala som sto chutí zakryť jej dlaňou ústa. Jej a vlastne aj všetkým ostatným. Robili príšetný hluk.
"Buďte potichu. Vraciame sa z kina nie z ožieračky," napomenula som ich. Lukas, DeeDeein braz ma potľapkal po pleci a s predstieranou vážnosťou ma ubezpečil: "Neboj, už sa to nestane." Vzápätí sa zaškeril, vyskočil, rozbehol sa, spravil kolečko okolo našej skupinky a hulákal pri tom akoby ho na nože brali. Nemohla som si pomôcť, musela som sa zasmiať. Pokrčila som plecami a napokon som sa rozhodla pridať sa k nim. Kričala, smiala a prekrikovala som sa spolu s nimi.
Nemali sme namierené domov. To ani náhodou. Na dnešnú noc sme si objenali v hoteli dve izby, jednu pre nás tri a druhú pre tých dvoch. A až na izbe nás čakala to, čo som predtým nazvala ožierač party.
Viem, hovoríte si, taká mladá a ide chľastať. Nie, musím vás opraviť, mám dvadsaťjeden rokov, som už dávno dospelá, bývam sama a peniaze si zarábam sama. S partiou sme sa už dlho nevideli, tak sme sa dohodli, že tento víkend strávime spolu.
Na okamih som sa zamyslela. Vtom ku mne priskočil Joseph. Tak som sa zľakla až som nadskočila a zvýskla. Srdce mi bilo ako splašené. "Ty idiot!" Vykríkla som a plesla som ho po hlave. Samozrejme, takto sme sa naťahovali pravidelne, preto to Joseph nezobral vážne, predbehol ma, čupol si a prehodil si ma cez plece.
"Koho nazývaš idiotom teraz, Claire?" spýtal sa a točil sa so mnou na pleci. Ja som výskala a smiala som sa. Bála som sa, že sa každú pocikám. Vtom ma Joseph položil späť na zem. Pristála som nohami na pevnej zemi. Krútila sa mi hlava, tak som sa oprela o Josephovu hruď. Vysmiata som na neho pozrela. Chvíľu sme sa navzájom dívali do očí a vtom som pocítila, že medzi nami preskočila iskra. Som si istá, že by sa ma pokúšal pobozkať, keby som sa nepozrela ponad jeho plece a nezbadala to, čo si ostatní ešte nevšimli.
"Hej, to je náš hotel!" Skríkla som. Všade okolo mňa sa ozval radostný krik.
Vtom som stuhla. Zacítila som, ako keby ma niekto sledoval. Kým so ja stála na chodníku, ostatní rýchlo prebehli cez cestu. Obzerala som sa okolo seba. A vtom som zbadala zdroj môjho zvláštneho pocitu. Priamo v strede cesty stála nízka tmavá postava. Teda, postava v tmavom plášti. Vystrčila bledú ruku spoza plášťa a kývla ňou, čím naznačila, aby som prišla k nej. Vykročila som. Z diaľky som vnímala výkriky svojej skupinky, ktorá si zo mňa uťahovala, že som sa zrejme zbláznila. Čože? Oni ho nevidia?
Už som bola takmer na dosah tej postavy, keď som si zrazu kýchla. Keď som sa pozrela znvoa smerom k nej, už tam nebola. Zrejme som sa naozaj zbláznila. Pokrútila som hlavou a povedala som si, že sa so mnu zrejme zahrávali tiene. Otočila som sa chystala som sa vykročiť späť k mojej skupinke, keď som zrazu pocítila silný náraz. Letela som vzduchom a keď som dopadla, celou silou som si hlavu tresla o zem. Potom ma zahalila tma.
Zobudila som sa v bielej miestnosti. Všetko tam bolo biele - posteľ, posteľné obliečky, steny, stôl. Vtom som si spoemuna na náraz a uvedomila som si, že musím byť v nemocnici. Poobzerala som sa po miestnosti. Pri mojej posteli sedel na stoličke Philip, držal ma na ruku a čosi mi rozprával. Vôbec som mu nerozumela. znelo to iba ako mrmlanie.
"Hej, Philip, ja som hore!" Nič. Zamávala som mu rukami pred očami. Nevšimol si ma. Čo mu šibe? Oprela som sa o lakte a posadila som sa. Na to, že ma pred chvíľou zrejme prešlo auto mi to išlo veľmi ľahko. Opatrne som sa postavila. Potom som sa znova obrátila k posteli a zdesene som zvreskla. Philip ma stále držal za ruku!!! Bola som celá zafačovaná, okolo hlavy som mala omotaný obväz, ľavej nohe a pravej ruke sadru. Pristúpila som k Philipovi a snažila som sa mu položiť ruku na plece. Podarilo sa. Philip na chvíľu zdvihol hlavu, potom ňou však pokrútil a znova ju položil na naše spojené ruky.
Z chodby som začual nejaký zvuk. Otočila som hlavu a vyčkávala som, či sa neozve znova. Ozval. Bol to zvláštny zvuk, ako keď niekto udrie železom o železo. Prešla som k dverám a otvorila som ich. Vyšla som na chodbu. Bola dlhá, osvetlená tými zvláštnými lampami typickými pre nemocnicu a úplne pustá. Nevidela som zdroj toho zvuku.
Vtom sa ozval znova, niekde spoza mňa. Otočila som sa o stoosemdesiat stupňov a kráčala som tam. Urobila som asi tri kroky, keď sa spoza môjho chrbta ozval zvláštny zvuk. Také hlasné "puk". Otočila som sa a zbadala som to, čo by som v tejto chvíli priala najmenej, kebyže mi napadne, že sa to môže stať. Lampy zhasínali jedna po druhej. Už bolo zažaté len tri alebo štyri a stále zhasínali. Rozbehla som sa po chodbe.
Tma ma však dobehla. Zostala som stáť, srdce mi prudko bilo, počula som iba svoj prerývaný dych. Vtom mi po chrbte prebehli zimomriavky a oblial ma studený pot. Prudko som zavrela oči. Znova sa ozvalo to "puk". Otvorila som oči. Svetlá boli zažaté. Otočila som sa, chcela som sa vrátiť do izby. Priamo za mnou však stála tá tajomná postava v plášti. Zvreskla som a chcela som sa rozbehnúť na druhú stranu. Postava ma však chytila za zápästie. Nedarilo sa mi vyslobodiť, stále som sa metala, kopala a vrešťala, ale postavou to ani nehlo. Začala ma ťahať tým smerom, kam som sa chystala rozbehnúť.
O chvíľu sa pred nami vynorili dvojkrídlové dvere, ktoré zrejme viedli do druhej časti chodby. Postava natiahla ruku a dvere sa rozrazili a zostali otvorené. Za nimi bola absolútna tma.
"Rozlúč sa so životom," zachrapčala mi postava do ucha a začala ma ťahať do tmy. Znova som zvreskla, tento raz však nie vystrašene, ale bojovne. Celou silou som trhla rukou. Postava si zrejme bola istá svojim tromfom a rátala s tým, že zostanem od hrôzy zmrazená, pretože sa mi podarilo vyslobodiť sa.
Rozbehla som sa po chodbe. Neotáčala som sa. Nechcela som vedieť, či sa postava sleduje. Len čo by ma to spomalilo. Z plných síl som šprintovala po chodbe smerom k mojej izbe. Vtrhla som do nej, rýchlo som za sebou zatvorila dvere a v rýchlosti rozmýšľala, čo budem robiť.
Vtom mi napadlo, že sa vrátim tam, odkiaľ som prišla. Prešla som k svojej posteli. Pozrela som na svoje nehybné telo a striaslo ma. Ľahla som si do postele a potichu som čakala. Spočiatku sa nič nedialo.
Potom som v diaľke začula slová a zahalila ma tma. A vtom oslepujúce svetlo. To som otvorila oči.
"Preberá sa!" Kričal Philip. Ostatní z mojej skupinky mu odpovedali smiechom a výkrikmi radosti. Banda bláznivá, budú vyvádzať aj keď som práve prežila svoju smrť. V duchu som sa pousmiala. To im radšej hovoriť nebudem, aj tak si už musia myslieť, že mi totálne preskočilo.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár