Teda až donedávna, som sa v duchu sťažoval na nedostatok inšpirácii v mojej literárnej tvorbe. Hahá! No k veci. Ako som spomínal, od môjho posledného blogu ubehol nejaký ten čas. Skvelý moment na to, aby som si intenzívnejšie všímal svet okolo mňa. Svet. Teraz, keď prežíva celý svet krízu, a nielen tú ekonomickú. Aj citovú. Pocit, že aj keď človek toho nemá nazvyš, ho teší, že má aspoň rodinu a ľudí okolo seba. Darmo. Bez cenných kontaktov s ľuďmi sa nevieme sami presadiť, aj keby sme chceli. Všeci sa potrebujeme. Prednedávnom som rozmýšľal o dosť pre mňa závažnej dileme. Že vlastne čo mám robiť v živote, aby som bol pokojný a spokojný. Vďačím Bohu mnohokrát za to, že som robil vo viacerých firmách, a najmä kôli mojim rodičom viem dôstojne žiť, za čo im, a Bohu skutočne zo srdca vzdávam vďaku.
Neviem, tuším že asi pod vplyvom všakovakých pochmúrnych ale aj veselých príbehov, sa mi sníval opäť sen. Snívalo sa mi, že som bol na nejakom neznámom mieste, kde sa nachádzal činžiak. Pred niečím alebo niekým som utekal. Som sa veľmi bál. Súčasne so mnou tam bol jeden človek, ktorý bol holohlavý, a vyzeral dosť drsne, ale veľmi pokojne. Po dlhotrvajúcom úteku, mi tento človek oznámil: "Niekto ťa chce zabiť."
Keď som sa ráno prebudil, bral som to normálne. Okolo 6.30 som išiel do kostola na omšu. Zabudol som na tento sen. Potom ale cez deň ma to napadlo, a nejak sa ma to dotklo. Som dosť citovo založený človek, ktorý city a emócie mimoriadne hlboko prežíva. Nie je mi to ľahostajné.
Možno som sa večer len viac najedol, čo sa neskôr premietlo vo sne. Netreba asi jesť. Teda nie asi ale určite heh,
Neverím, že mi niekto chce vziať život. Mám čisté svedomie. Nie som nikomu nič dlžen.
V Biblii Pán Ježiš pripomína, že On je dobrý pastier. Taký, ktorý ak to bude potrebné, je pripravený spraviť aj ten najväčší skutok lásky. Položiť život za nás, aby sme mali život, pretože dobrý pastier položí aj život za ovce.
Pamätám si na jednu zaujímavú power point prezentáciu.
Stala sa veľká katastrofa v meste. Ľudia boli nakazení neznámym vírusom. Najprv dvaja, potom traja, neskôr to nabralo rozmery do celého mesta, a neskôr aj sveta. Okolo nemocnice prechádzal otec so svojím synom. Lekár vzápätí požiadal otca, aby mohli vyskúšať synovu krv. Otec súhlasil. Po prevezení do nemocnice mu oznámili správu, ktorá privedie do rozpakov človeka, ktorý je totálne apatický ku každému človeku, a fakt mu na ničom nezáleží. Syn musí dať všetku krv, lebo má veľkú vzácnosť. Syn sa bezmocne pozeral na svojho Otca so slovami: "Otec prečo? " Syn zomrel...
No Otec vie, čo robí. Obetoval svojho Syna, aby my všetci sme mali život. Mali večný život. Aby sme prešli radostne zo života do života, z ohraničenej časnosti do novej dimenzie večnosti. Verím, že raz istotne uvidím Jeho dobrodenia v krajine žijúcich. Lebo On nezabúda. Isto nie. Lebo viem, viem naisto, že takto raz Boh nás plačúcich, zahanbených, tých, čo sú v rozpakoch, premení na smejúcich, hrdo sa vypínajúcich ľudí, ktorí budú ozdobení takými nesmrteľnými cenami, aké teraz ale nemôžeme získať. Zaujal ma tento príbeh veľmi. Život je veľmi vzácny. Chudoba - s väčšou pozornosťou treba pristupovať ku chudobným, aby raz, ak aj my budeme v takej situácii, nás to nezastihlo nepripravených. A aby človek aspoň dôstojne a oddane v Bohu mohol niečo vytrpieť. Dosť tragický obraz.
Viem o jednom kňazovi, volal sa Ján. Nepoznal som ho osobne. V minulom čase píšem preto, lebo tento dotyčný už nie je medzi nami. Poviem len z počutia.
Muž študoval v škole. Túžil byť kňazom. Bolo mu to dopriate. Pán Boh mu tento veľký sen splnil. V štúdiách na VŠ bol vážne chorý. Smrteľne. Až natoľko, že sa báli, že choroba mu zabráni pristúpiť ku kňazskej vysviacke.
Je to udalosť, pri ktorej primiciant prežíva hlbokú vďaku za dobrodenia v živote a ďakuje rodičom za život a Bohu za jeho povolanie, ktorý si síce zvolil dobrovoľne, ale už predtým ho do tejto služby povolal Boh. Tak to bolo aj s ním. Asi choroba ho veľmi vyčerpala.
Vysvätený bol v hodine za minútu dvanásť, teda skutočne tesne pred smrťou. Na slávnostnej primičnej svätej omši už bol tak tento kňaz telesne zoslabnutý, že mladého novokňaza museli dvaja ľudia za ramená držať, a takpovediac z lôžka celebroval sv.omšu. O niekoľko dní si ho Pán Boh povolal k sebe. Jemu asi na spásu a dokonalosť preto stačila jeho jedna, ním samým slúžená omša. Asi si veľa vytrpel. Som presvedčený, že je ozdobený cnosťami, ktoré mu zabezpečili náručie Otca vo večnosti. Ktovie prečo to tak Boh zariadil a je to tak.
Niekedy som nechápal pustovnícky život. Sú pustovníci, verte či neverte, ktorí 50 rokov nevideli ľuskú tvár. V samote, nie opustenosti si dobrovoľne zvolili takýto stav. Stalo sa, že keď raz takéhoto človeka navštívili, oznámil im, že sa má dobre, a že sa naďalej modlí za celý svet a vlastne nič nepotrebuje od hmotného sveta. Neche mať majetok, lebo ten ho neurobí šťastným. Statky ako také ale treba mať, lebo musíme z niečoho žiť. No sú takí ľudia, ktorí po istom čase prídu na to, že peniaze a dokonca ani životný partner mu nie sú bytostne potrební. Uvediem aj môj prípad.
Chcel som dievča. Mal som. Opustila ma, našiel som hodnotnejší poklad. Niečo také, ako keď banke dáš nasilu vklad peňazí. Sú síce tvoje, ale v rukách nemáš nič. No pri dobrých úrokoch zistíš, že peniaze sa skutočne akumulujú. A ty máš, hoci nepatrne malý pomer viac. Boh nikdy nám nič nezoberie bez odmeny. Možno musíme zvýšiť aktivitu, robiť aj nadčas, ale Boh nás tajomne požehná inými dobrami. Máme možno menej, ale sme vnútorne šťastní. Máme v srdci pohodu. Ja si na prospech mojej rodiny dám v robote nadčas, a obetujem seba a námahu, aby som usilovnosťou a húževnatosťou zabezpečil dôstojne rodinu a poďakoval Bohu za sily, schopnosti a talenty ktorými som z neba obdarovaný. Prečo? Aby sme mali život..
Minule som si četoval s jedným kamošom, s ktorým ma delí dosť veľká diaľka. Nie sme síce veľmi veľkí kamaráti, ale boli sme rok spolu v škole, našej Alma Mather, ako si vysokoškoláci zvyknú hovoriť. Bol mojím spolužiakom na vysokej škole. Po obvyklom pozdrave na portáli "FB" a zvyklých kecačiek sme prešli pre nás dosť závažnú tému. Mierne som bol ja aj on sklamaný z toho všetkého. Pri rozhovore mi povedal vetu, ktorá mi vlastne povedala v skratke to, čo prežívam už tretí rok, no opäť sa to chystám pozitívne zmeniť. Povedal:
"Mám pocit, že najťažším povolaním na svete, je byť bývalým bohoslovcom". Teda mužom, ktorý hlboko túžil po kňazstve, ale je už mimo formácie. A nielen vlastnou vinou. Je to ale môj názor, a nemusí sa so mnou nikto stotožniť ani súhlasiť. Zamyslel som sa hlboko nad tým, a až natoľko to mnou zarezonovalo, že som to musel, ľudovo povedané, sem zavesiť na blog. No čo, aspoň ten nepríjemný pocit je úspešne odohnaný. Nie je to úžasné? Parádne, taký oslobodzujúci pocit, síce dimenzionálne odlišný ako som to písal v blogu s názvom oslobodenie, ale predsa kvalitne odlišný. Sú to moje myšlienky a som rád, že mám názor, a že na veľa hraničných situáciách, čo som prežil, som našiel veľmi účinný a pádny liek. Liek, ktorý mal ale veľmi nepríjemnú, zlú chuť, ktorý som nechcel prijať. Je to ale ľudské a obvyklé.
Horký liek ktorý sa premenil, na veľmi účinné liečivo. Horký, zlý, prijateľný nasilu. Príslovie hovorí, že učenie má horký korienok, ale sladké ovocie. Čosi na tom bude. Vyžaduje to aj dávku sebavedomia a duchovnej zrelosti. Človek, ktorý rozumie aj duchovným dimenziám, vie prežiť aj pri nepriazni, keď nemá dostatok matérie. Vie, že toto všetko nie je ešte koniec, v tom pozitívnom zmysle..
Na záver by som sa poďakoval Bohu, za množstvo podnetov, a za to tiež, že ma obdaril zaujímavou múzou, a vlastne že sa mi chce, a viem písať niečo aj zo svojho vnútra, čo ma inšpiruje a napĺňa.
Pre radosť poviem, že som sa naučil skladbu od M.A.Charpentiéra slávnostné Te Deum predohru, ak je to potrebné. Asi pre mňa hej. Ďakujem Ti Bože, že si ma obdaril hudobným darom a talentom, ktorý sa snažím rozvíjať pri mojej každodennej profesii a službe organistu u nás vo farnosti. Hudba je môj život, ktorý skvalitňuje moje vnútro a dodáva mi krásny pocit, že som potrebný, a že mám úlohu v tomto živote aj ja. Síce nepatrnú, ale predsa. Pekné príslovie hovorí, že stačí, keď budeme kvapkou vo vode. Takou, ktorá sfarbí celý oceán. Ďakujem!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár