Vyučujem náboženstvo na ZŠ. Príležitostne, na zastupovanie, mám 2 semestre teológie ukončených. Je to príležitosť ďalšieho profesionálneho i osobnostného rastu. Na hodine som mierne odľahčene pripomenul, že budeme mať pochmúrnu, morbídnu tému. Akurát sa skončila tzv. oktáva svätodušných sviatkov. Dni, keď si spomíname na tých, ktorí už nie sú medzi nami. So skutočnou bolesťou som si pripomenul môjho spolužiaka Dušanka. Už je vo večnosti. Boh tajomne premenil jeho utrpenie a bolesti na jasavú radosť, že vidí Boha z tváre do tváre. Pre nás pozemštanov nepredstaviteľný stav. Pravdu poviem, že hoci som ho poznal asi tak dva a pol roka, veľmi mi je za ním smutno. Až tak sa ma to dotklo. Kamarát, už je momentálne v poslednom ročníku, o ňom spravil spomienkovú videovú prezentáciu, pri ktorej sa mi vždy tlačia slzy do očí. Neviem, či sa v nebi prihovára aj za mňa, ale priznám sa, že v živote naberám vnútornú istotu. Neviem to nejak zdôvodniť, ale celkom určite viem, že môj zosnulý spolubrat sa isto prihovára v nebi so svätými za tých, ktorí dokončujú tento svet, a tiež sú pútnikmi na ceste do života. Hm. Ktovie, prečo je to tak. Neviem, či veľmi trpel, nakoľko zomrel na druhý deň, lebo mám v živej pamäti jednu situáciu. Bolo to teda v máji.
Bol som v izbe, a zrazu mi spolužiak poslal správu, že v Blave ho zrazilo auto, a v nemocnici bojuje o život. Že je to veľmi vážne. Nevedel som si to ale predstaviť. Celý deň a nasledujúci som sa modlil zaň. Na druhý deň mi spolužiak poslal sms, bolo presne 13.45.hod. Znela: "sevas fiam. Dušan zomrel, Pán nech mu dá večné odpočinutie. Pustil som kosačku, alebo čo ja viem, čo som robil, a bol som veľmi zdrvený. V momente som telefonoval nazad, a mi to len potvrdil. Asi z prirodzenej mužskej, miernej drsnosti som zadržal slzy na krajíčku, čo sa mi vlastne nepodarilo na jeho pohrebe. Stále som tomu nechápal. Až na pohrebnej sv.omši a na obrade, som si skutočne uvedomil a došlo mi, čo sa vlastne stalo. Musel som to takto napísať, lebo opäť som si naňho spomenul. Bol to veľký pohreb, z ktorého som bol veľmi smutný, a mal som pochopiteľne depresiu. Taký to je ale život.
Tak ako hovorí žalmista v biblii- odnímaš im dych a hneď hynú..
V Písme ma napadla jedna paralela.
Istý mládenec sa pýtal v biblii Ježiša, že čo má vlastne robiť, aby bol šťastný. Poradil mu veľmi vecne. " Choď, predaj všetko čo máš, nasleduj ma, a budeš mať poklad v nebi ".. potom získaš oveľa väčší, cennejší, drahší poklad. Hm. Dotyčný sa ale veľmi zarmútil, pretože mal mnoho majetku. Nechcel mládenec život. Aj nám sa toto isté stáva. Ale z celkom pochopiteľných, ľudských dôvodov, pretože v sebe máme nejaký obranný mechanizmus, ktorý nás, možno aj keď veľmi chceme, nedovolí, aby sme tak emočné udalosti v živote spravili. Z vlastnej skúsenosti poviem, že na to treba veľa duchovnej skúsenosti a zrelosti. Sily a pomoci a nielen tej materiálnej. Najmä duchovnej.
Vynašli sme veľa prostriedkov, ako si uľahčiť prácu fyzickú, čo je geniálne, ale nevedomky si staviame čím viac bariér a prekážok v osobnostnom raste a kontaktu medzi sebou.
Voľakedy sa ľudia poznali v celej dedine po mene, gazda pomáhal gazdovi pri statku, gazdiné si navzájom radili v domácich prácach, dnes vplyvom osobného odstupu, bariér, nepoznáme si suseda na ulici, čo badám aj teraz na mne.
No ale sú ľudia, čo pomoc nechcú. Mňa najviac zarazila jedna udalosť, ako sused, róm, ale to je jedno, išiel domov z krčmy. Vytrepal sa na našej ulici, resp, pred naším domom, a šiel som ho ratovať s otcom. Ak nemal 3 promile v sebe, tak som málo povedal. Neskôr behal o jednej barle, no cestu do krčmy si vedel nájsť, hoci to bol usilovný, solídny, veľmi pracovitý muž, ktorý si sám, vlastnými rukami si postavil rodinný dom.
Ale to robí táto ťažká doba. Plná bezradných ľudí.
Minule som sa vybral do tesca. Zablúdil som medzi novinové a časopisové oddelenie. Vzal som si do ruky noviny, len tak, prvé číslo Katolíckych novín. Až ma fakt, pichlo pri srdci. Veľmi tragický obraz z afrického prostredia, ktorý dostal priestor na článok. Istý reportér robil v Afrike, asi v Keni, dajaký reportážný príspevok. Len som si letmo pozrel, no zarazil ma obraz, fotka vysileného dievčaťa na smrť. Autentická fotka. Dievča, černoška, úplne vysilená, ležala na nejakej prašnej ceste. Muž ju odfotil, a fotky doručil do nejakej asi americkej redakcie. Asi už obleteli celý svet. Odfotil teda vysilené, bezvládne telo černošky, čo ležalo na zemi. Vychudnuté na kosť. Napokon asi skonalo. Teda určite. Muž zrejme túto hraničnú situáciu v sebe nevedel spracovať. Po návrate asi do USA, spáchal samovraždu, alebo asi ešte tam. Veľmi bolestne. Od výčitiek svedomia, že skutočne bol bezradný, zamkol sa vo svojom aute. Natiahol hadičku od výfuku, naštartoval auto, a výfukové plyny nabehli a zamorili celý interiér. Skonal. Zadusil sa, spáchal samovraždu. Dôvod- Silne sa ho to vo svojom vnútri evidentne dotklo.
Vo svojom vnútri, ako som naznačil, nevedel sa s tým vyrovnať, pretože v civilizovanom našom svete nič také nebýva. Tým deťom a vlastne ľudom sa ani nesníva, ako sa žije dobre nám. Hej, prežívame ťažké obdobia, od výplaty k výplate, ale v porovnaní s nimi sme najbohatší ľudia na svete. Nevedomky patríme medzi elitu, no ona si často žiada vysokú daň.
Aby sme mali život.
Raz v kázni, kňaz na sv.omši rozprával jeden príbeh, reálny zo svojho života. Ešte keď sa nestal kňazom, pôsobil v rôznych profesiách. Neviem presne v koľkých možných, ale pôsobil aj ako pedagóg na jednej základnej škole ako učiteľ náboženstva. Zrejme preberal nejaké učivo, čo sa týkalo večnosti, viere v Boha, a to že v podstate aj keď žijeme v dobrom, rodinnom živote, máme celkom istotne pamätať aj na smrť. No nie z nejakých dôvodov, ktoré nie sú opodstatnené. Asi každý z nás zažije ten známy pocit pretavený do porekadla, že raz si hore a raz dole. Žijem tu, ale filozofia hovorí, že síce žijeme, naše telo ale v podstate nikdy nemladne. Od svojho narodenia každým rokom starneme. Zdá sa to ako paradox. No hovoril teda o večnosti, a ako to máme vykonať aj tie veci, aby sme boli pripravení, keď si nás Boh povolá. Jeden chlapec, isto len z chlapčenskej nudy nadhodil učiteľovi: " Ale prosím vás, načo sa mám takýmito vecami zaoberať. Veď som mladý, a život mám ja, tak ako každý pred sebou". Neviem, poviem to rovno, prečo je osud taký krutý, ale nevedomky to povedal. Čo je na tomto príbehu tragické, je tá skutočnosť, že tento mladý chlapec, po vyučovaní, asi dve hodiny neskôr tragicky skonal. Asi pred školou ho zrazilo auto, a ani nevedel ako a kedy, ocitol sa zrazu pred Bohom, ktorý si ho sám povolal. Fú.
Zbystril som pozornosť, lebo sa ma to veľmi dotklo. No je tu nádej. V biblii sa píše:
"Smrť, kdeže je tvoje víťastvo, smrť, kdeže je tvoj osteň? ".. Prvý list Korinťanom pokračuje v tom zmysle, že naša námaha nie je daromná, a že Boh odmeňuje a bez povšimnutia nenechá nič- toľkoto sa zmieňuje biblia. To ale nie je nejaká falošná nádej- Presne ako Kristus hovorí:
"keby to nebola pravda, vravel by som vám, že vám idem pripraviť miesto? "..
Zaujímavé. Aj tu sa potvrdzuje, že my, máme veľmi silnú podporu, a že tiež modlitba robí divy aj v dnešnej dobe. Autenticky viem o prípadoch, kedy pôsobením modlitieb, boli ľudia skutočne vyliečení, a dozvedel som sa o tom asi 3 týždňe dozadu. Oplatí sa teda dôverovať životu. A práve preto si treba život veľmi vážiť.
To, že sa potrebujeme v živote všetci, že žiť v láske sa oplatí, dokazuje aj pieseň: "Všade je láska.." Páči sa mi jedna stať z nej. "Aj keď je lásky stále viac, na cene stúpa".. Ale mimoriadne ma oslovila táto časť- "Keď náhle celkom strácaš reč, a ostávaš aj keď chceš ísť preč..." Hm tieto posledné slová... Zaujímavý je môj postoj k nej. Čo dá človeku tú silu, že keď nevieš ako ďalej, keď nevieš čo si počať. Napriek tomu že máš sto chutí so všetkým skoncovať, rezignovať a neísť ďalej. Čo je vlastne v nás tá hybná sila? Jak to pomenovať. Ja to neviem. No celkom určite tuším, že nič nie je náhoda, ako je tento svet poskladaný, a že ako všetko do seba zapadá.
Zvláštne- zrejme posolstvo tej piesni je nevzdať sa za žiadnych okolností, a vždy sa chopiť šance. Že po pochmúrnom večeri prichádza žiarivé ráno.
Raz na pohrebe v obradoch, som si medzi modlitbami kňaza postrehol jednu optimistickú vetu. Znie: " Bože, ty meníš súmrak smrti na svitanie života".
Táto veta, modlitba, invokácia, je vlastne len ďalšia myšlienka. že máme pripravený nový príbytok v nebesiach. Nechcem písať pochmúrne a pateticky, ale autor tohoto výroku to vyslovil geniálne, s nádejou, že vlastne smrť je pre veriaceho kresťana pravou veľkou nocou, paschálnym predobrazom zo Starého Zákona, ako Mojžiš vyviedol izraelský ľud z egyptského otroctva a vymanil ľud z moci faraóna a noci temnôt, tak, ako sa to spieva vo veľkonočnej liturgii v exultete, chválospeve. Symbol života, nového života je paškál, zapálená svieca, ktorá symbolizuje Ježiša, život a svetlo sveta. To, že posolstvo kresťana spočíva v živote, vo večnom živote, večnosti a radosti.
Ako som spomínal, keď časnosť vymeníme za večnosť. Čo je to ale 70, a ak sme pri sile 80 rokov v porovnaní s nekonečnou večnosťou, kde čas neplynie, ani sa nenarieka ani nesmúti, no je to ale stav, ktorý si neviem vôbec predstaviť, a som z kresťanskej nádeje veľmi zvedavý. Aj keď, aspoň dúfame, bude to prechod do večného života, bojím sa tej okolnosti. Pamätám si, ako v lete, asi horúci júl bol, som spolu s kňazom pochovával ženu, mladú matku detí, a spomínam si ale na jej malú dcérku. Kňaz ma už dopredu upozornil, že to bude veľký pohreb. Poviem to fakt ľudsky, že keby som bol vtedy v pozícii nejakého pasívneho pozorovateľa, určite, obrazne povedané mi roztrhne srdce, hoc som dotyčnú nepoznal. Kruté veľmi, neviem skutočne, prečo to Pán Boh takto dopustil.
Pán Boh si povolal mladú ženu, matku, ktorá tu mala byť už asi len preto, že ju potrebovali jej malé deti. Bol som úplne zdrvený. Funebrák, auto, pomaly vychádzalo z domu smútku, a veľmi pomaly, komótne, sa vybralo na cestu do Bystrice. To bola dosť veľká tragédia. Nikdy predtým, ako hrávam na pohreboch, zádušných omšiach, som nepočul taký silný súzvuk neopísateľného stonu a plaču. To je tragédia. Veľká, mám to pred očami úplne celý, asi hodinu trvajúci smutný pohreb. Nebo síce vlastní teraz jednu svätú, statočnú mať, no čiastka sveta je úplne ponorená do hlbokého smútku. Chúďa. Priznám sa úprimne, že som bol maximálne zdrvený, zničený. Už to síce prešlo, ale mal som sto chutí sa vyplakať, hoci som dotyčnú vlastne nepoznal, ale len z princípu. Tento príbeh ma teraz napadol. Toto je tiež život, keď si odmyslíme, jak telka, noviny a iné masmédiá, nám ponúkajú len vysmiate tváre celebrít, bezstarostne si užívajúc život kdesi na odľahlých bohatých krajoch sveta, o ktorom my nemáme poňatia. To nie je život! Nie!
O niečom úplne inom. Som presvedčený, že v Bohu je úplná pravda. V nedeľu budeme mať sviatok Krista Kráľa. Teším sa. Lebo viem, že Kráľ mi daroval život, a je tu preto, aby sme mali život. Buď pochválený! Bože, prosím, zachráň naše biedne životy!
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár