Mám pocit, že viacerí z nás, samozrejme ja nie som výnimka, nerozumieme dostatočne pojmu šťastie a podobne. Už čosi som v tom článku naznačil, ale nedá sa to celkom jasne definovať, pretože každý má prežívanie života predsa len odlišné, a každý má inú kvalitu života.
Dobre vieme, čo znamená pojem kvalita života. Nie je to jednoduché toto presne zadefinovať, a preto môžeme mať rôzne definície, názory a podobne. Sčasti psychológovia a pedagogická literatúra, ktorú mám v obľube, mi azda ponúkne nejaké schémy, náčrty, ako by to asi malo vyzerať, ale nie je to celkom správny pohľad, pretože každý máme vlastné prežívanie situácii a podobne, ale na druhej strane nedá sa to samozrejme jednoznačne poučkovo definovať.
Kvalita života neznamená krásny život z materialistického hľadiska. Je to celkom subjektívny pohľad na niektoré skutočnosti, a myslím si, že je to veľký omyl. Je to preto, lebo takto sa nám to totiž predkladá. Ten tlak okolia je proste tak evidentný, že vidíme sami na sebe, že nám to hatí osobný rozvoj, a preto privolíme názoru väčšiny. Prispôsobujeme si na sebe tie poučky, ktoré počujeme, lebo si myslíme, že vlastná originalita je čosi, čo je mimo medziach, ale to nie je pravda.
Potláčanie práve tej našej originality nás koniec koncov môže celkom ľahko doviesť do nejakého nešťastia, alebo určitého druhu neuspokojenia. Je to preto a to som vybadal na mojich viacerých podrobných výskumoch niekoľko faktov.
Pred ľuďmi sa často prezentujeme ako čosi, čo v podstate ani nie sme. Jednoducho povedané, aby sme nevyzerali ako nejakí odlišní, aby si z nás napríklad neuťahovali. Myslím si že toto je asi tak prvý stupeň k dosiahnutiu toho, čo teda spomínam práve v tomto blogu.
Myslím si, že napríklad obdobie dospievania a vybočenie nejakého trendu trebárs v školskom prostredí a podobne, je snáď ideálny príklad. Ale keď toto všetko proste, nazval by som "zhasne", teda skončí, a teda všetci od nás práve odídu, keď proste ostaneme sami, a tie myšlienky, čo sme vyslovili, alebo práve počuli a rozmýšľame nad tým, v nás proste doznievajú, vtedy proste začína náš osobný súboj, ktorý každý z nás prežíva individuálne a teda pravdepodobne neminie nikoho z nás. Samozrejme, za predpokladu, že sme schopní si niektoré súvislosti dostatočne uvedomiť. Často sa mi toto stávalo, a nemal som z toho celkom dobrý pocit. Avšak práve vtedy som si uvedomil rôzne skutočnosti, na ktoré by som v tej spoločnosti proste nikdy neprišiel.
Všetko je dokonalé, a čo ja viem ešte čo. Dokonalé čosi nie je nikdy, ale keď je niečo dobré, za tým všetkým sa ukrýva predovšetkým veľké úsilie, častokrát je tam nadmerné nasadenie vlastných síl do určitých projektov, ktoré sa realizujú veľmi ťažko a dobre to vedia povedať práve tí, ktorí na nich pracujú, ktorí čosi veľmi ťažko si doslova vydrú a podobne. Takto to proste sčasti myslím ja na moju skúsenosť. Pre mňa je základ, že proste nemám nejaké veľké oči, a nejaké megalománske projetky, preferujem klasický štadnard, nejaká tá zlatá stredná cesta. Ani príliš málo, ani príliš veľa. Prečo toto chcem teraz spomenúť? Jednoduchá odpoveď.
Pri nejakom nedostatku, obyčajne má človek dva stavy. Buď sa oddal svojej neuspokojivej situácii, a prijal ju, a veľmi sa nesnaží ju zlepšiť ju, alebo má človek napríklad nepomerne veľa, a potom už len vymýšľa zbytočnosti, nevediac, že to všetko si len namýšľa, a nie je to pravda. Sú ľudia, ktorí si namýšľajú, napríklad že sú veľmi tuční, pritom majú priemernú postavu. Niečo ako anorektici a podobne. Nie je to len o nesprávnom pohľade na seba, ale je to niečo, kde človek má problém zadefinovať seba ako osobu, ktorá nie je uspokojená, a má značne znížené sebavedomie, ktoré v konečnom dôsledku nemusí mať priaznivé účinky pre jeho zotrvávanie v nejakej činnosti, ktorá priamo napríklad vyžaduje určité osobné nasadenie, kde je potrebné mať o sebe zdravý úsudok.
Toto všetko môže vyvolať pocit, že keď máme čohosi podobného nedostatok, niečo čo som menoval vo vyšších odstavcoch, tak nás to vedie k určitému stupňu nespokojnosti, ktoré celkom isto môže vyústiť k pocitu nešťastia a nejakej možno osobnej zlomenosti a podobne.
Ak sa k tomuto celému ešte mám vyjadriť, mám ešte niektoré postrehy. Viacerí pociťujeme istý deficit v spoločnosti len preto, lebo možno naše názory nezapadajú do koncepcii osôb ktoré žijú s nami rôznym spôsobom... práca, internát, kolegovia, susedia, nejakí kamaráti z detstva a podobne.
Na záver by som ešte takto napísal. Myslím si, že najmä pod vplyvom doby, ktorý nie je nepatrný, viacerí z nás tento pojem nevedia celkom presne zadefinovať, čo môže byť celkom ľahko zdroj nejakého neskoršieho problému alebo konfliktu. Doba sa veľmi rýchlo mení, ako vidíme, a to, čo bolo pre nás dostatočné napríklad pred piatimi rokmi, nie je samozrejmé, a automatické pre dnešnú dobu najmä vplyvom postupu technológii a podobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár