Dnes by som sa chcel podeliť ale iba tak v krátkosti, nebudem to tu nejako extrémne rozpisovať s mojou skúsenosťou, a tiež ponúkam krátke zamyslenie nad touto skutočnosťou.
Pred piatimi rokmi som začal no približne o takomto čase, bolo to v prvej polovici novembra pracovať v jednom závode. V praxi to vyzeralo tak, že nás tam bolo ako hadov, vedúci majstri si na nás precvičovali hlasové cvičenia a samozrejme pravdepodobne mali vtedy asi hlasovú skúšku z hudobnej výchovy.
No dosť bolo žartov, prejdem teraz k veci.
Išiel som domov z práce, a veľmi ma zarazilo, keď som našiel oznámenie, že nás navždy opustil, respektíve, ak to mám vyjadriť pekne kresťansky, dočasne opustil jeden človek. Bol mi vedúcim v práci, ku ktorej ma viažu jednak pekné, ale aj menej pekné chvíle, a predsa mám z toho nejaké zmiešané pocity.
Až na pohrebe mi došlo, že ten človek, ktorého pochovávame, pretože ja hrávam na organe, a sedím za pódiom, a nevidím priamo smútočné zhromaždenie, je môj majster z nemenovaného podniku.
Dlho som to nechápal, a nevedel som si spomenúť aj priamo ako sa volá dotyčný. Potom mi to samozrejme došlo.
Prebehol obrad, a potom sme sa pobrali von z domu smútku. Už sa presne nepamätám, či nasledovala kremácia, alebo pochovanie do zeme. Jedno však viem iste.
Tí skalopevní bývalí kolegovia, a samozrejme jeho kolegovia čo sa týka vedúcich, pretože on mi bol majster vo výrobe, chýbali. Moje tušenie sa samozrejme celkom pravdivo naplnilo, pretože som tam totižto nevidel ani jedného z jeho kolegov, vedúcich, spolupracovníkov, ktorých bolo asi tak okolo tristo, toto sa pravda ráta na stovky, pretože to je závod, fabrika.
Čo sme to za ľudia? Chápem, že nie každý je pripravený na niečo takéto, a mnohí nie sú pravdepodobne ani psychicky disponovaní, aby sa na niečo takéto pripravili, avšak jedno je isté, že človek, ktorý mal veľmi dobré srdce, a on jediný mal porozumenie pre ten všetok chaos, bol on.
Pre ten všetok chaos, nervozita, nadávky, pracovné vypätie, chorobné prenasledovanie na hajzli, kde dobre že neboli kamery, častokrát, mám to totiž v živej pamäti, jeho som mal najradšej, bol veľmi kľudný, pohotový pri robotníkoch.
Samozrejme, poznal som ho len z práce, avšak mnohí mi dajú za pravdu, že niekedy skutočne stačí jeden jediný okamih, jedna skúsenosť, nejaká skutočne hoci aj minimálna časová chvíľa na to, aby sme si niekoho obľúbili, spomínali samozrejme len v dobrom. Prečo to spomínam?
Pretože tento uponáhľaný veľmi nenormálny systém, kde každý chce samozrejme len naháňať peniaze, riešia kadejaké nezmysly, hrajú sa na neviem akých dôležitých, pričom ich majetok je častokrát zavalený pod neúnosnou ťarchou od nejakého exekútora, súdu a podobne nepríjemných záležitostí, a nevieme si vychutnať ľudský život, a jeho zmysel.
Žiaľ Bohu, každý človek v tom druhom vidí len akýsi stroj na splnenie svojich túžob. Prečo to spomínam. Uvediem samozrejme štandardnú situáciu.
Príde osoba, ktorá sa chce zamestnať v nejakom podniku. Nejaký ten vedúci, alebo poprípade riaditeľ, si ho samozrejme premeria od hlavy po päty, pýta si od neho výpis z registra trestov samozrejme chápem tieto úkony, ale pripadá mi to, ako keby každý, ktorý príde na niečo také musí byť dobre že nie obžalovaný z trestných činov a podobných somarín.
Pýta sa ho nepodstatné veci, pričom v podstate ho možno aj ignoruje keď mu oznámi zamietacie stanovisko, a ako keby nachsvál ho naťahuje, pričom jemu samotnému žiaľ, o nič nejde. Nie je to irónia? Asi hej.
Zhrniem to do nejakého logického záveru, čo som asi tým chcel povedať.
Že človek vždy zostane pri prísloví homo homini lupus, vždy budú krádeže, kadejaké nekalé praktiky, machinácie, pokiaľ neprestane sa na človeka pozerať ako na nejakého trhana, chudáka, potencionálnu lacnú alebo lepšie povedané čo najlacnejšiu pracovnú silu, vytĺcť zo všetkého a všetko naokolo čo najväčší kapitál a objem peňazí, chcieť od nich vykonať kvantum práce za minimálnu mzdu.
Hanba.
Komára preciedzate a ťavu prehĺtate. Tento biblický výrok, ktorým pripomenul Ježiš Kristus nekalé praktiky farizejom a podobným mudrlantom už pred dvetisíc rokov, a ktoré sú ta dôležité, že navždy sa vryli do posvätných Písem Nového zákona, majú samozrejme čo do seba aj v dnešných časoch. Musíme samozrejme veľmi smutne skonštatovať.
Nič sa nezmenilo odvtedy, zmenila sa akási forma.
Preto všetkých povzbudzujem, ktorým je veľmi ťažko, a v hocijakej životnej situácii, prijmite to ako dar od ukrižovaného Pána Ježiša Krista. Robme pokánie za svoje hriechy, a prosme o nekonečné milosrdenstvo Boha pre všetkých nás, lebo všetci sa dopúšťame veľkých krívd, a ani si to často ani neuvedomujeme. akí sme v podstate krehkí, slabí, neschopní, nemotorní, a podobne by som mohol menovať tie pravdivé parametre našich osobností...
Čo dodať na záver.... Nie je to smutné? Odpoveď si dajte každý sám.
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sisi092
17. 12.decembra 2013 22:28
Mohol si ist ža farára mal by si super kázne ... Aspoň mne sa to páčilo
Napíš svoj komentár