Doteraz by sme mohli vnímať situácie, kedy máme v niečom nejaký nedostatok, nejaký deficit. Z toho celkom prirodzene plynú nejaké potreby, teda máme niečoho nedostatok, túžime si teda niečo zaobstarať, niečo si kúpiť, možno niečo napríklad dostaneme darom. Človek pomyslene, samozrejme ako je starší, nemyslí zrovna na nejaké materiálne dary, pretože človek ako dospieva, dozrieva, verí tomu, uverí tomu, prichádza k mysleniu, že materiálne dary naozaj nedokážu vyplniť to jeho vnútro, pokiaľ naozaj ten človek to jednak ani nepotrebuje, a ani materializmus nekladie na piedestál svojich hodnôt.
Čosi o tomto a podobnom som samozrejme napísal spústu blogov, a teda ako sa aj ja môžem o tomto fenoméne presvedčiť, principiálne sa jedná o nevyčerpateľnú tematiku, ktorej venovať teda sa dá hojne. Dá sa jej venovať, a nikdy sa nevyčerpá, pretože človek si stále musi stanovovať rebríček hodnôt, čo uprednostním pred niečím. Máme teda akúsi pomyslenú stupnicu, ktorú si rokmi napríklad predsansformujem na niečo.
Človek prirodzene keď sa niečím začína zaoberať, uvedomuje si, že ten rebríček ako aj samotné poradie sa mu v podstate začína meniť. Najprv niečo chcem umiestniť na prvé miesto, potom napríklad časom, možno rokmi, presne tak ako prechádza istá stimulácia, alebo transformácia myslenia, to posuniem predsa len o nejaký ten stupienok vyššie.
Zdanlivo sa jedná o nepodstatné veci, ale verte nie je to tak.
Pre študenta je celkom isto ako prvoradé dokončiť školu, a potom si môžem nájsť čas na nejaké zábavy. V škole keď som bol, napríklad na strednej škole, ako obdobie, kedy naozaj som to vnímal ako formačný čas, som sa snažil systematicky si plniť svoje povinnosti, to znamená, prišiel som domov, pozrel som si rozvrh hodín na druhý deň hneď, vymenil som si potrebné zošity.
Knihy toho času sme azda na jednej predmet vôbec nenosili, stačili nám poznámky v zošite, a teda veľa vecí do školy prirodzene nebolo potrebné nosiť.
Azda, ak okrajovo si spomeniem na moje zlaté stredoškolské časy, ak sa pamätám dobre, až na jedny skriptá konkrétne zo slovenčiny, môj obľúbený predmet, literatúra, ktoré boli ako nevyhnutná učebná pomôcka pre stredoškolákov, a nielen pre maturantov, ako mali nadpis na titulnej strane, skriptum, ktoré bolo poriadne hrubé, aby zaiste opisovali všetky potrebné poznatky a poznámky k tomu, aby človek...
prišiel do cieľa, teda zmaturoval.
Aj tu sa môžem opätovne pristaviť pri mojej akejsi prvej nekonečnej tematike, že či je potrebná cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty, a už som na to prišiel, že táto tematika, ktorej som sa venoval, je aj tak nekonečná. ona nemá konca, azda ako jediná, pretože cesta bez cieľa.... bolí, cesta, ktorá nevedie nikam, človeka len vyprázdňuje, nie je schopná ho naplniť, a tak isto, ak človek cíti, že tiež cieľ, ktorý má pred sebou, ale nevedie k nemu cesta, nie si istý, nevie nájsť ten pomyslený kompas, nejakú mapku, vďaka ktorej by sa mohol orientovať v spleti životných situácii, potrieb, neľahkých rozhodnutí, človek proste potrebuje, aby mal v niečom oporu.
A tu človeka ako spomínam v nadpise, pomaly som sa k tomu predsa len dopracoval, môže zaliať akési prázdno, kedy... kedy už všetko vykonal, o všetkom bol oboznámený, informovaný, možno už všetko akosi absolvoval, alebo drvivú väčšinu v niečom má za sebou, ale predsa len cíti v niečom neuspokojenie, cíti nejaké prázdno. to prázdno, ktoré ma zalialo tesne po maturitnej skúške, kedy som si uvedomil, ako dobre mi padlo to stredoškolské prostredie, ktoré ma vychovalo, ktoré ma formovalo, a na ktoré naozaj s láskou spomínam.
Záverom čo by som povedal... Neviem presne, ako sa nesnažiť vypĺňať prázdno... hádam sa tomu budem ešte venovať. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár