A mal by som inšie otázky, napríklad, aj pri nejakej skúške vedel som že Boh je pri mne určite.... Jeho existencia je fakt, prítomnosť je fakt, len človek je v područí tohto sveta, ktorý mu nedovolí vnímať Boha dokonale.
Preto v živote má určité polená pod nohami na ceste ku Nemu, lebo ku Nemu smerujeme všetci, každým dňom sa blížime bližšie do Jeho náručia... O tom som pevne presvedčený...
Mňa osobne tento svet nenapĺňa.
Keď vidím mojich spolužiakov, akí sú šťastní, a ja nie som medzi nimi, lebo som chcel byť kňaz a nie som, srdce sa mi plní smútkom.... myslím to ozaj reálne.... pociťujem smútok, lebo nie som spokojný so svojim životom, a nie je to jednoduché takto žiť.
Určite si uvedomujem, že najmä kňazstvo má svoje momenty, kde prežívajú kňazi, ako opravdiví Pánoví služobníci presne tie isté, nazval by som to "veľké piatky" kde sa nielen s najsvätejšou obetou Pánovou, ale predovšetkým s jeho smútkom, s jeho plačom, s jeho bolesťou stretávajú, a určite majú aj možno temné obdobia, ale kto ich nemá...
A práve toto ma napĺňa smútkom, čiastočne aj zmätkom... Sám Ježiš predsa povedal, ten kto nasleduje jeho, nech vezme svoj kríž, a nech ho nasleduje. Môžeme sa o tom dočítať z Písma, veď Sväté Písmo je skutočne krásny poklad atď a tiež.... povedal,.... vy nie ste z tohoto sveta.
Tým mal na mysli to, že človek, ktorý sa orientuje predovšetkým na Ježiša, je vnímaný za akéhosi inakšieho, ale to je v očiach sveta dosť nepochopiteľné, a preto nikdy takíto ľudia nebudú šťastní, a mnohí sa nevedia plnohodnotne uplatniť...
Uplatniť sa nie je otázka, kde pracuješ a za aký peniaz, ale či si skutočne šťastný čo robíš. Niekto má na zodpovednosti enormné množstvo povinností, a hoci psychicky a fyzicky to dokáže, možno svoju prácu nenávidí, pretože sa na neho vyvíja neustály psychický nátlak, ktorému postupne nedokáže profesionálne, ale čo je horšie, ani ľudsky čeliť, a tu nastáva vážny problém.
Ja si nesťažujem na prácu, mám všetko čo potrebujem, ale sú momenty kedy si uvedomujem, že nie som vôbec šťastný, lebo som chcel byť kňaz a nie som ním. Celý tento život mi pripadá ako keby nejaká ilúzia, v ktorej žijem. Nestotožňujem sa s týmto svetom, a nemám pocit, že žijem naplno, lebo kresťana len z princípu tento svet nemôže naplniť, najmä keď vidí, že mnohí ľudia vo svojom biznise chce všetko bez Boha! Bez Boha, bez modlitby, prijať do seba všetko do svetské prázdno, na konci ktorého ostane len samota.
Preto na sv. omši sa na kňaza ako osobu, ktorá vysluhuje sviatosti v mene Krista, pozerám s patričnou úctou, ale zároveň, ak ti mám povedať moje dojmy, aj s hlbokým smútkom, že nie som kňaz. Niekto je nešťastný z nejakej nešťastnej lásky, kedy sa rozišiel s dievčaťom, pre mňa život má iné kvalitatívne parametre ako pre ostatných
Hoci verím, že aj tu sú osoby, ktoré možno cítia podobne to čo ja. Ja ženu nechcem. Nemal som nikdy úmysel založiť si rodinu. To nie je akási vnútorná chvíľková vzbura, ale cítim že je to trvalý stav. Aj keď som chodil s dievčaťom, mal som mnohé pochybnosti. a ak mam povedať úprimne, neveril som, že vie mi opätovať to, čo ku nej cítim, ako oddane som ju miloval, ale keďže ma sklamala, práve preto som začal pochybovať, že sa do manželstva nehodím. Nikdy sa nechcem oženiť. prosím Boha v modlitbách o jeho dennodenú pomoc, lebo bez Neho nie sme nič....
Moje vyznanie zakončím slovami Pána Ježiša, tak, ako sa končia niektoré kapitoly z Písma Svätého v evanjeliových príbehoch. A síce... "kto môže pochopiť, nech pochopí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anicccka
23. 1.januára 2017 15:21
Nie si starý aby si začal študovať v seminári. Aj Karol Lovaš bol novinár a potom vyštudoval za knaza. Semináre sú prázdne, tak pochybujem že by ti cirkev nepomohla vyšťudovať.
Napíš svoj komentár