Kedysi som dostal otázku, nesúvisí to nijako s mojou tvorbou písania článkov, že prečo mám akosi potrebu niečo stále zdôrazňovať, pripomínať, dávať najavo, na vedomie, na niečo akosi upozorňovať. Je možné, že mnohí nemajú radi ten pocit, kedy si niečo napríklad spomínam, kedy sa k niečomu človek vracia, alebo sa teda venuje možno pálčivým spoločenským problémom, ktoré zrazu môžu sa celkom isto týkať každého jedného z nás, možno konkrétne teba, konkrétne mňa. Dá sa povedať, že človek je múdry možno na tom mieste, kde vie celkom nestranne sa vložiť do situácie, ktorá sa ho v podstate netýka, a síce dokáže ponúknuť pádne riešenia, on sám to riešenie v podstate nepotrebuje.
Alebo že prečo píšem tak veľa článkov. Odpoveď teda by som skrátil na dve slová. Neviem presne. teda nie celkom preto, že neviem prečo, ja dobre viem prečo. Pretože ma to baví, a proste preto, pretože mi to pomáha pochopiť mnohé súvislosti, ktorým som napríklad do onoho času možno dostatočne dobre nechápal, a postupom času som na to prišiel. Nebol som možno so všetkým akosi nadšený, ale vedel som, že robím dobre. Vedel som akosi, že toto mne osobne mi dáva zmysel. Vedel som a viem, že mňa osobne to posúva vpred, najmä keď si uvedomím, čím všetkým som si napríklad prechádzal v minulosti, ako teda plynul čas, čím všetkým si teraz napríklad prechádzam, a teda ktovie čo všetko ma ešte len čaká, to neviem presne, to nikto nevie na seba povedať jednoznačne.
Robím to preto, pretože ma to napĺňa, pretože moje spomienky na niečo mi dávajú zmysel do života. Pretože nie každý si uvedomuje, že čas sa skladá z minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Čo teda chcem tým povedať.
Chcem tým povedať, že mnohí povedia, že predsa, čo bolo bolo, nebudem sa predsa v nejakých spomienkach, čo predsa jatria moje vnútro vracať do minulosti. Pretože celkom logicky, môžeme si položiť teda otázu, či to teda má nejaký zmysel. Ako to teda myslím.
Pokiaľ človek je obklopený chápavým okolím, možno dobrým človekom, všetko má zmysel. Ako akýsi pádny dôvod sa uvádza, že to predsa nemá zmysel, najmä pre takého, ktorý sa vysmieva napríklad z prejavenej viery, ktorý už v nič a nikoho neverí, ktorý neverí v existenciu nadprirodzena, veď predsa, ako udáva jasný "dokaz" že teda nič sa nedeje, nič predsa navonok nevidím, nikoho som teda nevidel, ani nepočul, teda nie je dôvod sa čohosi obávať.
A že teda pocit ako taký je, môže celkom isto znamenať asi toľko, že teda je to akýsi len vyslovene čistý sentiment, ktorý si niekto až moc pripúšťa do svojho vedomia, ktorý v podstate neexistuje. No, nie som si teda tým celkom taký istý.
Najmä sa to môže týkať tých, ktorí sú možno precitlivení, ktorí reagujú na čosi skôr, než by možno mali dať šancu a priestor na niečo v tichu popremýšľať, trochu sa skoncentrovať, možno trochu sa akosi utiahnuť, ale nie každý to dokáže.
Z akéhosi filozofického, duchovného hľadiska by som z tým súhlasil, pretože to zlé, čo človek zažije je predsa výsledok nedostatku dobrého. A človek keď má niečoho nedostatok, obyčane hľadá možnosti, ako tento nedostatok naplniť, a môže to trvať celkom isto hodnú dobu.
Ešte horšie je situácia, kedy človek tento nedostatok sa snaží len prekryť, ale nehľadá naozajstnú alternatívu, ako z toho všetkého sa môžem efektívne dostať. Možno pozeráme alternatívne ponuky, ktoré ale nebudú korešpondovať dokonale s tým, čo skutočne prežívame, na čom sme, akí sme v skutočnosti.
Záverom poviem toľko. Ten čas na zamyslenie som pociťoval v podstate od okamihu, kedy nechodím teraz do kostola, pretože sa nedá. Zrazu som naozaj pocítil, aké hrozné je, kedy človek nezažije pocit nejakého spoločenstva, a naozaj, ako píšem v nadpise tohoto článku, človeku v podstate ostáva azda jedno jediné, a to čas na akési zamyslenie, na svoju reflexiu, ktorá môže, ale nemusí prísť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár