Pokoj, ktorý pramení z toho, že svoje starosti mám zložiť na Pána, ktorý sa postará, samozrejme, neznamená to, že ja nemusím nič robiť.
Myslím si, že v paralelnom ponímaní toto celkom isto chápe napríklad aj ateista, ktorý sa v nejednom prípade, pokiaľ človek sa v niečom cíti bezmocný, dochádza nám para, oprie o čosi, čo v podstate sám nevie definovať, a povie si, že nech sa stane čo sa má stať.
To, že budem aktívny tam, kde som aktívny bol, kde budem v tom pokračovať, aby človek si nemyslel, že už je pokoj, a aby človek proste nenadobudol pocit, že netreba ďalej napredovať. Ako by som to povedal.
Prirovnal by som to k situácii, kedy v školskom prostredí, maturant sa učí na maturitu, veď koniec koncov každý z nás si tým už v podstate prešiel, alebo to niekoho ešte len čaká, a teda, ale naučí sa len jednu otázku. Celkom isto ale musíme uznať, že je to síce premyslený taktický ťah, ale mimoriadne riskantný, pretože to predsa môže celkom ľahko stroskotať, pretože šanca na vytiahnutie jednej otázky, ktorú isto viem, je určite mizivá.
Pretože veľmi dobre ovláda matematiku, logiku, kombinatoriku, a neviem ešte aké pridružené vedy k matematike vie, že jestvuje predsa len reálna možnosť, možno malá, ale predsa len, že si vytiahne otázku, ktorá mu sadne. Už sa presne nepamätám, či som tak rozmýšľal na maturite, ale presne viem, že som takto rozmýšľal na vysokej. A viem určite, že v prvom prípade mi to vyšlo, a nedával som tomu nijaký dôraz, a v druhom prípade, hoci som si uvedomoval, že situácia je omnoho náročnejšia, ako v prvom, mi to nevyšlo. Ale všetko človeku predsa nemôže vyjsť.
Koľko takých študentov o tejto čarovnej možnosti rozmýšľa naozaj intenzívne počas skúšok, nielen na maturite! Koľkí si naozaj myslia, že tento postup, ktorý azda každý z nás pozná, naozaj funguje, a ten človek v danom okamihu proste naozaj tomu verí. Verí tomu, ale podľa môjho názoru deje sa to preto, pretože buď je to výsledok možno jeho veľkej viery, alebo dôvery, ale nenazval by som to implicitne, teda nie celkom priamo v kresťanskom a duchovnom ponímaní, ako sa to teda môže myslieť, teda je ich mnoho!
Ich viera teda, ale samozrejme nie viera v Boha, ale viera v úspešné vykonanie skúšky pramení v tom, že on proste je presvedčený, on teda verí priamo tej možnosti, a nepripúšťa si opak, že teda jeho metóda proste svkelo zafunguje, zaúčinkuje, a ešte teda môže o tomto všetko aj presviedčať svoje okolie, čomu nie jeden človek je naozaj schopný aj uveriť. Je to ale naozaj na zamyslenie.
Pretože on teda skutočne verí, že jestvuje reálne len jedna možnosť, a ide do toho. Ak toto všetko mám aplikovať na duchovný život, tak toto nám kresťanom chýba, pretože mi hľadáme x možností, ako sa niečo nedá, kdežto by sme mali hľadať jednu možnosť, ako sa to dá, a navyše, človek má akosi tendenciu všetko si vysvetľovať podľa zákonitosti logiky, logického rozumového rozmýšľania, a podopretého možno autoritou prežitia niektorých situácii, ktoré pomôžu celkovo dotvoriť daný obraz o skutočnosti, aká je, alebo aká sa nám javi. V tomto bode mám pocit, že azda príliš zachádzam do myslenia, ktoré prekračuje nejaké poznanie.
Myslím že je to preto, pretože v nejakom vzťahu k niekomu nedokážeme prejaviť akýsi dostatok empatie na to, aby sme možno odosobnení od akýchkoľvek prejavených sympatii alebo náklonosti dokázali niekomu nezištne poradiť, čo sa dnes v dnešnej dobe stáva mimoriadnou vzácnosťou.
Záverom teda ešte v krátkosti vyjadrím v tomto odstavci jeden postreh. Práve preto má kresťanstvo veľa odporcov, pretože nepochopia, že celý život je zápas o jedno jediné. Aby človek obstál pred Bohom v tom smrteľnom boji ktorý každý z nás raz dozaista bude zvádzať, hoci priznám sa, nepíše sa to prirodzene ľahko. Otázka je, či to človek naozaj pochopí v danom kontexte, ako je to naozaj, hoci, na to všetko je potrebná božia milosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár