Dnes sa mi stala takmer celkom nepríjemná vec. Musím to napísať. Náhlil som sa autom do jednej dediny, ktorá od môjho bydliska je trochu vzdialená. Cesta trvá možno necelú polhodinu, ale bolo naozaj veľmi špatné počasie, hustá hmla, no proste nie celkom ideálne počasie, ale vzhľadom k tomu, že teda máme koniec novembra a zima je teda v plnom prúda, určite to nie je nič mimoriadne.
Nejde ani o to, koľko kilometrovm aký čas mi to trvalo, bolo to približne dvadsať kilometrov, trochu možno viac, ale bola hustá hmla, a to som šiel tesne predobedom. Nemal som z toho celkom dobrý pocit, a priznám sa, dosť som aj nadával, bol som naozaj nervózny, nikde ani živej duše, bolo mi priznám sa dosť nepríjemne. Také zmiešané pocity som pri tom všetko pociťoval, ale dajme tomu.
Napokon s miernymi komplikáciami som predsa len dorazil na miesto, a v duchu, tak ako aj teraz som všetko oľutoval, čo som všetko povedal v zápale nie hnevu ale akéhosi zmätku, v ktorom som sa ocitol, a nevedel som to v daný moment vyriešil, nakoľko ma dosť tlačil aj čas. To znamená, že človek naozaj najprv koná, a potom rozmýšľa, že predsa len nemusel takto zareagovať, ako zareagoval som, hovorím to teda osobne sám za seba. nie raz ale sa mi to stalo, čo ma inak dosť mrzí.
Musel som to napísať, ako mi je to naozaj veľmi ľúto. Som proste tiež taký, že niekedy skôr niečo poviem, a potom premýšľam. Viackrát som to proste chcel zmeniť, ale nedalo sa. Je to azda dôsledok mojej veľmi živej, sangvinickej a temperamentnej povahy.
Lepšie je teda byť úprimný hriešnik ako falošný svätý? Môžem sa ale opýtať priamo, či teda je opodstatnená úvaha medzi takýmto kontroverzným, aspoň pre mňa kontroverzným výrokom, kde nevidím toho zmysel. Domnievam sa, že aj tento výrok dosť pokrivkáva, pretože úprimný hriešnik je komplikované vysvetlenie. Kto je úprimný v hrešení, nemôže byť normálny.
Vystanoví mi teda jedna viacmenej rečnícka otázka, možno nelogická, ale predsa. Dá sa vôbec úprimne hrešiť? Dá sa robiť niečo, čo je vedome, alebo čo je nevedome, teda úmysel je teda dosť podstatne rozhodujúci, ale ako niekto môže byť úprimný hriešnik. To by bolo to isté, ako keby som ti úprimne chcel poškodiť, že radšej ťa nechám v štichu, prejavím teda moju pasivitu, ako keby som ti mal úprimne pomôcť, hoci by ma to niečo stálo, mňa, ako zachráneného, alebo daného záchrancu ktorý teda pomoc poskytol.
Zaťahujem zas do veľkej filozofie, kde teda sa môžem zamýšľať nad tým, či je normálne úprimne hrešiť. či je priaznivé radšej byť hriešnikom, ako keby predsa len s menšou, alebo väčšou mierou sebaovládania proste pracovať na sebe.
A hoci človek nie jeden krát padne, predsa len pomyslene sa vrátiť akosi na tú svoju pomyslenú štartovaciu čiaru. Lepšie je teda niečo úprimne si priznať, a zase začať odznova, ako keby som mal sa hrať na frajera, že čo všetko ja dokážem, byť možno arogantný, a pritom vedieť, že nemám pravdu.
Nie raz sa mi stalo, že niekto mi tvrdil opak, ale chápal som celkom jeho klamanie. Chápal som jeho klamstvo, a nechcel som ho zahanbiť. Obyčajne človek, čo niečo tvrdí a veľmi veľmi si stojí za svojím, a nenechá sa ti to vysvetliť, pravdu totiž už veľmi skoro rozpoznal. Len možno pudy, možno akýsi pud sebazáchovy, kedy mu svedomie nedovolilo priznať si svoju chybu pretože by utŕžil pravdepodobne zahanbujúcu prehru ťarchou dôkazov, ktoré všetky išli samozrejme proti nemu, ktoré sa nedajú nijako odvrátiť, a teda priznať si takúto prehru býva určite veľmi bolestivé.
Zvlášť by som to opomenul pri ľuďoch, ktoré majú veľmi nesebakritické zmýšľanie, nemajú teda kritické zmýšľanie, nepoznajú konštruktívnu kritiku, a všetko čo robia, sú ortodoxne presvedčení, že predsa robia dobre. Oni sa proste nemôžu mýliť, a akákoľvek diskusia je zbytočná. Pamätám sa, na základnej škole som mal presne takého spolužiaka, myslim že aj na strednej, aj keď sme boli naozaj celkom dobrá partia. Takého človeka treba "nechať tak.." pretože on sám vie, samozejme, že sa mýli ale hanba mu prekáža k tomu, aby si to priznal. Avšak snažím sa rozmýšľať aj jeho rozumom, a nechcem ho nejako zahanbiť, aby sa cítil nepríjemne, myslím si, že človek, ktorý sa zachová rozumne, a férovo vie, že niekedy je dobré aj ubrať, aby možno tomu druhému človeku neublížil.
Záverom poviem toľko, že je dobré mať svoj názor, a nechať sa aj formovať, pretože každý človek rastie jednak kritikou, ale aj slovami uznania.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
oiquell77
1. 12.decembra 2020 07:21
Vzdy, ked mi niekto povie, ze sa citi zbytocne, poslem ho citat tvoje blogy.
Napíš svoj komentár