Otázka kvality života nie je celkom jasná, a jasne určená a definovaná, pretože každý si pod týmto pojmom predstavuje čosi inšie, a povedal by som, že celkom je to aj dobré a správne, a práve v tomto tkvie akási pestrosť a rôznorodosť názorov a ucelených pohľadov, kde teda je celkom správne, že akási konzervatívnosť názoru, akási ohraničenosť tu nemá význam. Viacerí sa ohraničujú teda len na niečo, čo je predsa overené, čo je vyskúšané, aby presne vedeli, podľa akého návodu by mali postupovať.
Mylne si niekedy myslíme, že keď je navonok všetko v poriadku, tak to môžeme označiť pod pojmom stabilita, kedy sa nám darí, takje všetko v poriadku, ale je to omyl. Problémom totiž nastáva, a povedal som to v niektorom svojom predchádzajúcom článku môže byť hneď niekoľko dôvodov, a to, že možno naša akási neomylnosť, s ktorou predsa len akosi zápasíme, kedy všetko vnímame len z nášho subjektívneho hľadiska. Lenže problémom môže nastať situácia, kedy nie je rozhodujúce subjektívne hľadisko, ako to teda píšem v predchádzajúcej vete, ale to, kedy subjektívne hľadisko sa mení na akýsi druh egoizmu, ktorému nateraz nedokážeme veľmi vzdorovať, a ten pocit je predsa len veľmi silný, a častokrát víťazí proti našej vôli. Vystanoví mi teda otázka, je toto potom stabilita? Je náš egoizmus, to naše vnútorné chcenie ísť si kdesi vlastnou cestou nehľadiac možno na pocity druhých na ktorých nám predsa len akosi záleží akási stabilita človeka, pretože nám je dobré, a potom nám už nezáleží viac na ostatných, než to bolo v minulom čase?
Prirovnal by som to napríklad ku takej kuchárskej knihe, kde teda ten človek je naozaj schopný postupovať presne podľa daného kuchárskeho receptu, kde je veľmi presný a veľmi precízny, a nechce dať možno ani gram ani štipku ingrediencíí, prísad navyše, naviac, a dať len toľko, čo sa píše teda v danom recepte, z ktorého čerpáme teda námet na pečenie, alebo varenie. Celkom je to správne, pretože človek potrebuje, keď skúša niečo nové, oprieť sa teda predovšetkým o overené poznatky, a nie si niečo vymýšať, domýšľať, skúšať niečo nové tam, kde na to predsa nie je ani čas, ani priestor.
Práve toto všetko v nás môže vytvárať akýsi druh osobných mantinelov, ktoré spôsobujú, že niekedy v nás dochádza inšpirácia. V niektorom mojom článku som sa zmienil, na základe jednej ankety o tom, či vôbec máme v sebe samom chuť, odvahu niečo dokázať. Niečo dokázať to nie je len tak. To je niečo proste také, kedy človek ide ako sa hovorí za hranice svojich možností, a zaberie práve vtedy, kedy možno už nevládze, kedy si myslí, že už vyčerpal všetky svoje možnosti, a nevie sa pohnúť dopredu. Povedal by som, že práve vtedy nastal naozaj ten správny čas na to, aby sa dopredu pohol, aby neskôr videl, že to všetko predsa len zobral ako výzvu možno niečo dokázať sebe samému, alebo možno aj svojmu okoliu, že je v niečom schopný, je proste niekto, ktorého príklad by mohli kľudne aj druhí nasledovať, a možno si povedať, že niečo podobné aj ja chcem dosiahnuť.
Veľa ľudí si myslí, že je dobré, kedy si povie, že aj ja chcem byť taký, aký je ten a ten človek. Taký človek zabudol, že my, ja, ty, každý má proste inú životnú cestu, ktorá síce nie je akosi určená, ale každý má iné povinnosti. Ona je síce rovnaká pre nás všetkých, ale predsa na základe čohosi, čo nevieme presne definovať a objasniť plníme všakovaké úlohy, kým predsa nedospejeme predsa len do akéhosi bodu, ktorý by sme mohli označiť ako cieľ. Cieľ osobný, cieľ spoločný, cieľ individuálny, ako výsledok cesty, ktorá proste kdesi smeruje, má zmysel, má nejaký cieľ, a toto všetko teda, čo som teraz vymenovať, celkom reálne by vedelo definovať teda človeka ako niekoho, u ktorého vidíme, že v tomto teda je stabilný, má pevné základy, vybudované, na ktorých staval, na ktorých pokračoval, a môže takto poskytnúť rady, ktoré možno niekto ešte potrebuje, pretože pozorovaním od neho sa učí.
Veľmi rád počúvam rady starších ľudí, ich rozhovory, pretože práve v tomto cítim akúsi životnú stabilitu. Osobne mi možno na ten čas akosi nemusí v ničom pomôcť. Môže to napríklad vyznieť ako niečo, čo je úplne normálne, prirodzené, ako niečo všedné, ale predsa to nie je tak. Práve stabilný človek do budúcna je teda niekto, ktorý dá na rady starších, ktorý ich počúva a snaží sa niečo zobrať si zo sebou do budúcna, čo mu môže byť na osoh alebo prospech.
Záverom poviem v krátkosti ešte niekoľko viet. Nie je aj tak celkom jednoduché definovať, čo všetko spôsobuje akási stabilita v našom živote, kde vlastne ju mám hľadať, a čo všetko obsahuje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár