Áno, snažíme sa vyhovieť všetkým, a prispôsobiť svoje správanie k okolitému prostrediu. Azda takto by som začal úvodom môj nový článok, kde chcem vyjadriť miernu frustráciu, alebo rozhorčenie. Akurát u mňa doma zvonili jehovisti. Azda neviem to celkom ani spočítať, koľko krát som sa s nimi zhováral myslím si že o celkom závažných otázkach, ale kde som na ich škodu celkom iste vybadal, akí sú.... duchovne a duševne prázdni. To by ešte celkom nebol až taký problém, pretože viacerí, si to neuvedomujeme, sme celkom isto podobne na tom, teda duševne duchovne prázdni.
Zámerne sa vyhýbam slovu duchovne mŕtvi, pretože tento biblický pojem má azda iné významy, než to, do čoho som sa pustil. Nie všetkému sa dá dostatočne rozumieť, a tak usúdil som, že niekedy je dobré aj vypnúť, a proste sa nezaoberať vecami, nad ktorými existujú síce otázky, ale viac menej ako to cítim aj ja na sebe, človeka to proste len akokeby zotročuje a vyvoláva to vlnu frustrácii. Celkom isto chápem mnohé súvislosti, kde si uvedomujem, že proste v tomto svete bojuje dobro so zlom, ako odveký rival, a tieto dva elementy sú azda pravidelným jadrom a ústredným motívom každého literárneho diela.
Niet poetickej básne, niet prozaického rozprávackého diela, kde sa to okolo nej proste netočí. Také čosi neexistuje. Čosi to má do seba, pretože v Písme svätom ako som to pred rokmi práve tu na blogu naznačil, všetko má svoj počiatok a koniec v láske, ale nie tej ľudskej, ale tej božskej, o ktorej mnohí ateisti, a možno aj kresťania azda ani len netušia.
Je dosť možné, teda viac než možné a reálne, že o nej netuším ani ja, pretože neviem presne, čo to znamená radovať sa naveky. Ľudsky si to neviem celkom isto predstaviť, zato trpieť naveky je azda každému bližší pojem. Prečo práve toto spomínam vyjadrím v nasledujúcich riadkoch.
Vieme, že mnohé životné situácie sa začínajú akýmsi rébusom, ktorý treba vyriešiť, ono to tak býva, že na začiatku, keď sa niečo začína, máme tendenciu všetko zľahčovať, pretože si ešte dostatočne primerane neuvedomujeme akúsi závažnosť situácie, ktorá práve nastala. Tú si začíname uvedomovať, keď proste pôjde ľudovo povedané do tuhého, a vtedy si uvedomíme vážnosť situácie a začneme sa jej naplno venovať. Vtedy sa stáva mnohým, a to azda nik nemôže poprieť, že to, čomu človek nerozumel istú periódu svojho života, či sa to týkalo jeho študenstkého života, alebo pracovného a podobne, pochopil možno za enormne krátky čas, a to všetko miesto toho, aby to človeka napĺňalo akýmsi pokojom, častokrát človeka prenikne strach a hrôza.
Ako to myslím. Všetci chceme počuť pravdu, ale v podstate všetci sa jej bojíme. Je to niečo ako čakanie na výsledky maturitných skúšok. Tí, ktorí ste to absolvovali a máte to teda už šťastne za sebou, teraz vlastne môžete v tichosti v podstate len rekapitulovať, čo všetko vás to stálo a podobne.
Ja za seba môžem povedať, že som si len v krátkosti preopakoval niektoré učivá, a nestálo ma to nič. Celé obdobie tých 4 rokov mi pripadala ako neuveriteľná rozprávka s nádherným koncom, a z mnohých udalostí a situácii, ktoré som zažil, žijem dá sa povedať doteraz. Nie preto, lebo sa nostalgicky potrebujem vracať kdesi dozadu, a možno aj.... ale preto, lebo to bol nádherný čas, ktorý som si vážil, a kde som sa naozaj cítil šťastný, čo som deklaroval na učení, vychádzaní so spolužiakmi, s pedagógmi, proste som tú školu miloval. Kto to nezažil, ten tomu nerozumie čo hovorím.
Na záver teda niekoľko viet. Tam som žil! Tam bolo dobre, a mám aspoň na čo spomínať, keď som sa ocitol v mnohých situáciach, kedy mi nebolo všetko jedno, teda obdobie po škole. To bolo moje naozajstné šťastie, ktoré som si vážil a mám mnoho spomienok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár