Opätovne by som sa chcel pristaviť k úplne odlišnej téme, ktorú som si teraz dobrovoľne zvolil, pretože ma to zaujíma. Opäť by som chcel ponúknuť krátky náčrt myšlienok na túto tematiku.

Dobre vieme, že človek denne toho toľko povie, že prirodzene nikto si nie je schopný zapamätať to, čo povedal. Obyčajne sa nám nevrývajú s nejakou mierou intenzity slová, ktoré sú vyslovené v bežnej hovorovej reči, a neprikladáme im mimoriadny význam, napríklad ak sa pozdravíme so susedmi, alebo teda napríklad sa s niekým zhovárame cez chat, poprípade v práci je to stále o jednom a tom istom plnení plánu s kolegovcami, s ktorými si už azda nemáme čo povedať. Ak to teda berieme profesionálne, nevnímam to vôbec zle, pretože človek sa časom opotrebúva, tak ako sa opotrebúva všetko, čo používame.

Neviem prečo je to tak, že si pamätáme skôr to nie pekné a dobré, a nie pozitívne, ako skôr to, čo je pekné, dobré a pozitívne. Asi je to preto, pretože pri nich nezažívame tie skutočné emocionálne pocity, pretože to berieme ako príjemné, čo teda nám je vlastné, s čím sa teda dokážeme celkom isto ľahko stotožniť, osvojiť si, a dlho prežívať aj v našom vnútornom svete.

O čosi horšie je to s negatívnymi spomienkami, ktoré akosi celkom isto neprirodzene nám bránia v našom rozvoji, a spôsobujú akýsi regres. Môže to byť napríklad nejaká nevhodná poznámka, ktorá sa nás akosi mimoriadne dotkla. Či už sme na pracovnej pôde, alebo sa nachádzame v škole.

Aby sme to nebrali len mimoriadne tragicky, slová zapríčiňujú aj veselosť. Určite neexistuje človek medzi nami, ktorého by nerozosmial nejaký dobrý vtip, alebo veselá príhoda. Človek, ktorý si dokáže vážiť prežité chvíle vie, že z nich sa čeprá predovšetkým pre budúcnosť.

Ak sa stane, že človek započuje aj nie príliš lichotivé ba priam bolestné slová, máme dve možnosti. Buď nás to veľmi urazí, a sa dotkne, čo je ešte celkom isto pochopiteľné, alebo to prijmeme také aké to je, a dokážeme sa nejakému novovzniknutému problému postaviť čelom a nie chrbtom.

Určite sme sa na niečo už urazili, ale to nejde takto. Pochopil som, že jedine cesta odpustenia je tá najsprávnejšia voľba pre rozlúštenie mnohých nedorozumení, ktoré sa dopúšťame chtiac nechtiac. Áno, toto všetko zapríčiňujú slová, aj to, že sa nebudeš rozprávať možno s nejakým človekom bez ktorého si si nedokázal predstaviť inak strávený voľný čas, jedine v jeho spoločnosti a blízkosti. Toto všetko môže byť pominuteľné, toto všetko sa razom môže stať minulosťou. A práve v tom okamihu, kedy to jednoducho nečakáš, ale takto sa to často stáva.

Zistil som aj ja na sebe, že niekedy to nie je zlé, pretože človek práve v tej bolesti dokáže znovu spoznať a objaviť seba samého. Človek ktorý sa príliš rozdáva v dobrote pre tých, ktorí si to nevážia, obyčajne po čase príde o akúsi aktivitu vnútornú, stratí zápal, a teda dostane sa akýsi syndróm vyhorenia.

To nie je len tak. Človeka to predsa len mrzí, pretože možno sa stalo niečo, čo sa nemuselo stať. Práve toto sa stáva po rôznych nedorozumeniach, toto všetko zapríčiňujú nevhodne zvolené slová, ktoré sme teda použili v spojitosti, ktoré by sa nemuseli zopakovať. Azda aj tu na internete. Uvedomil som si, že ani prílišná komunikácia neznamená ešte v konečnom dôsledku nič. Nie je dôležité, koľko máš priateľov na internete, ale koľko ich človek má v reálnom živote. 

A práve slová zapríčiňujú, že človek sa síce vie vyjadriť na internete v komunikácii, ale keď príde ku osobnému stretnutiu, človek slová nenachádza, pretože nemá ku nemu nijaký vzťah. Ale týka sa to aj bežne. Ľahkovážne čosi vyslovené síce nemusíme myslieť vážne, ale po čase nám dôjde, že predsa len v danom momente a onej kritickej chvíli sme to predsa len mohli vyriešiť iným spôsobom, že sme to riešili.

Čo by som napísal na záver? Vážte si reálne priateľstvá, z nich si človek odnesie veľa. Vypočuté rady, vypočuté mienky sú veľmi dobré, než by človek mal len hľadieť do akéhosi prázdna, a spoliehať sa len na vlastné sily.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár