Dnes bol mierny oddych, trochu som oddychoval, ale som nezaháľal, mal som povinnosti mimo bydliska, ale bol som celkom rád. Trochu som sa prešiel autom, a stretol som ľudí, ktorí mi dávajú zmysel do môjho života.
Dnes sa chcem pozastaviť teda na túto tematiku, pretože mnohí jej síce rozumejú, ale nevieme to aplikovať do praxe.
Vždy si myslím, že je všetko fajn, pokiaľ niečo nové nespoznám. Pokiaľ nespoznám niečo, čo razom mení moje zmýšľanie. Ťažko povedať, že to označím, že jestvuje predsa len okolnosť, ktorá mení môj život. Viaceré zamyslenia ako keby boli cielené na to, že človek prechádza istou, nazval by som to transformačnou zónou, ako som sa o tom vyjadril minule, avšak veľmi neveria, že sa ten proces predsa len uskutoční. Ako to teda myslím.
Jedná sa o to, že mnohí chcú zažiť zmenu, ale sa im to nedarí. Žijú proste v stereotype. Nemyslím tým profesionálnu a pracovnú stránku života, je v poriadku, kedy človek zažíva stereotyp, pretože radšej stereotyp, v ktorom zažijem napríklad pocit istoty z niečoho, z čoho mi plynú výhody a to, že to prostredie proste dôverne poznám, ako nasilu, a to by som chcel výrazne počiarknúť vo význame slova, nasilu sa pustiť do niečoho nového, kde jednoducho zakopnem, pomýlim sa, a cesty nazad niet. Som nútený proste pokračovať tam, kde som sa akurát chytil do pasce, a je mi nepríjemne.
Nemusím nutne zažiť úspech, alebo neúspech, aby som zistil na čom som. Myslím si, že niečo takého je pojaté z extrémneho pohľadu. Nemusím nutne zažiť nejaký trnascendentálny zážitok, ktorý ma zmení možno natoľko, že už nebudem tým, kým som bol do onoho času pred zmenou. Mnohí túžia niečo podobné zažiť, ale pritom nechápeme, že to potrebné nie je. Mnohí sú tak veľmi lakomí, mnohí sú veľmi potúžení myšlienkou po "neznámych krajoch" svojich možností, že sú ochotní veľmi riskovať, a pustiť sa do neznáma.
Nie je to zlé, ale každá vášeň po čase razom opadne. Človek si potom analyzuje svoje možnosti, a pýta sa oprávnene, či je toto cesta, ktorú v podstate chcel. Mnohí túžili po nepoznanom, ale keď to nepoznané zrazu spoznali, zistili, že sa chcú vrátiť nazad, pretože sa zľakli. Možno sa zľakli tej výzvy na zmenu, po ktorej tak túžili, len proste zistili, že to nie je také jednoduhé zmeniť to, čo zmeniť chceli. Zmeniť niečo k lepšiemu sa dá. Sme k tomu pozvaní v podstate všetci bez akéhokoľvek rozdielu, pretože každý jeden deň je predsa zmenou. To, čo bolo včera, sa nezopakuje nikdy minimálne v takej kvalite, ako sa to odohralo dnes, pretože všetko prvý krát je predsa prvý krát.
A tak človek potom buď je sklamaný, alebo povzbudený, alebo pociťuje mierne rozpaky, že čo má robiť.
Kedysi som sa zamýšľal v niektorých mojich blogoch v sériách o tom, či jestvuje taká forma sklamania, ktorá zvyšuje charakter. ktorá ho mení na niečo lepšie, čo doposiaľ lepšie nebolo. Každý človek má v sebe to dobro, ale mnohí ho v sebe potláčajú, pretože sú na to zvyknutí. Zvyknutí sú ukazovať zápornú stránku svojej osobnosti, pretože ešte nenašli seba samého.
Človeka sputnávajú všelijaké okovy, napríklad strach, úzkosť, nízke sebavedomie, bolesť z niečoho, čo som zažil napríklad v minulosti s čím nie som napríklad stotožnený, vyrovnaný, a čo ešte nepovažujem celkom za vyrovnané z minulosti, a teda cítim v sebe akési duchové resty, ktorým sa ešte nedokážem účinne vzoprieť tak, aby som sám sebe dokázal, že som to už zvládol. Stále som to ešte nedokázal brácho stále! To som citoval slová z jednej piesne.
Napriek tomu že strach nepovažujem za prirodzenú súčasť života, zohráva veľkú rolu pri budovaní charakteru a našej osobnosti, že človek sa stáva opatrným tam, kde je to potrebné. Kedy človek po prekonaní toho zlého si povie, že teraz som konečne tým, kým som chcel byť kedysi. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tequila
25. 10.októbra 2020 18:48
uz dlho si nic nenapisal. si v poriadku? robime si starosti
Napíš svoj komentár