Napríklad sa to deje vtedy, kedy človek nevie celkom isto jasne charakterizovať jeho smerovanie, čo chcem v živote robiť. Je rozdiel niečo v živote robiť, teda vykonávať nejakú činnosť z ktorej zarábam na mesačnom plate, alebo iných podieloch a podobne, teraz ako finančnú časť nebudem rozoberať na mojom článku, ale ide mi o podstatu dostatku, alebo nedostatku v mojom živote. Teda tiež niečo, čo, kde, cítim dostatok, alebo nedostatok, kedy je tá hranica, kedy už končím, kedy mi stačí, kedy už možno nemá zmysel uberať sa týmto smerom, pretože som vyčerpal všetky možné prostriedky na to, čo som všetko dosiahol, a možno aj na to, čo som všetko plánoval, ale som to nedosiahol.
Pateticky by som to možno nazval pojmom, všetko to, čo navždy možno ostane v mojom srdci.
Moju poslednú vetu som vyjadril viacmenej podmienovacím spôsobom, pojmom možno, pretože nič nie je trvalé ako také. nechcem teraz samozrejme rýpať do vecí, ktoré naozaj sú trvalé, citové, nemenné, ktoré celkom isto siahajú aj do posvätnej náuky náboženstva, že teda celkom isto máme hodnoty, ktoré sú večné, nemenné, ako .... láska, dôstojnosť človeka, úcta, viera a podobné atribúty by sme mohli menovať, ktoré naozaj zušľachťujú život človeka tu na zemi, a pomáhajú mu predsa k tomu, aby dôstojne si jednak plnil povinnosti ktoré má plniť, a aby vedel naozaj pekne žiť, aby nemal nedostatok toho, čoho by mal mať dostatok. Pretože mnohí sa ženieme za dostatkom toho, čo nepotrebujeme a takto to aj vyzerá...
Napríklad nepotrebné darčeky na vianoce, oslavy, menín a narodenín, po ktorých človek len krátkodobo zatúži, lebo zrazu si myslí, že to chce. Nechcem tu teda prirovnať nejaké pominuteľné dary, nejaké svetské, hmotné a podobne a prirovnať to k duchovným hodnotám, pretože to je extrém. Nie každý, kto túži po svetských veciach, musí byť materialista, aj keby neviem čo chcel. A nie každý, kto po nich netúži vyslovene musí byť ako duchovná osoba, ktorá odmieta všetko čo je proti duchu a podobne.
Mnohí si to vysvetľujú príliš fundamentalisticky, a práve preto na jednej strane naša spoločnosť, nanešťastie aj tak vyzerá.
častokrát človek pri strate týchto vecí nachádza seba samého. Spozná hodnotu, že pred nikým sa nemáme plaziť, ale nohy máme predsa na to, aby sme stáli rovno na nich. žiaľ, mnohí sa plazia pred niečím, čo nemá žiadnu cenu. Mnohí dychtia po dosiahnutí svojho sna nie preto, lebo to chcú oni, ale si myslia, že je to normálne, pretože to videli možno u svojich chamtivých a možno bezcharakterných známych, ktorých možno vôbec nepovažujú ani za svojich kamarátov, alebo priateľov.
Nájsť seba samého je cesta, ktorá nie je jednoduchá pretože priamo pozýva človeka zanechať niečo z toho, čo má možno najradšej, a dobre vieme, že zbaviť sa vecí, ktoré obľubujeme nie je vôbec jednoduché, možno vymaniť sa z istého stereotypu, ktorý máme veľmi radi, a neradi by sme ho teda v niečom menili, pretože nechceme zažiť niečo nové. Jednak niečo nové, a zanechať niečo staré, ktoré nám bránia v rozlete.
Možno je to niečo aj to že už máme s niekým pretrhnúť vzťahy a zväzky, ktoré nás v niečom ničili. Nemuseli nás priamo napríklad obmedzovali, pretože keď ma niečo obmedzuje, ešte to logicky nemusí znamenať, že mi to škodí. Ako vieme aj v aktuálnej situácii, sú opatrenia, ktoré nás obmedzujú, ale zároveň nám k niečomu isto aj pomáhajú, dôsledky čoho možno nikdy nespoznáme.
Záverom článku poviem toľko, že človek častokrát dokáže nájsť hodnotu seba samého jedine v tom čase, kedy radikálne zmení prístup k záležitostiam ktoré mu boli ľahostajné možno bral ako ťarchu, ale ich hodnota spočívala v nepriamom účinku, ako vynaloženie aktivity tam, kde človek bol lenivý a prekonanie seba samého tam, kde bol pohodlný, možno neschopný, a predsa stačí tak málo. Zamyslite sa nad tým...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár