Nejde ani o to, či je naplnený zlom alebo dobrom (romantický konflikt spoločnosti), povedal by som odveký, vždy to tu bolo a vždy aj bude, ale o to, či človek ho dokáže využiť v prospech svoj, aj v prospech ľudí, ktorých má rád, a niečo ku nim cíti. A tento fakt je dosť podstatný.
Je teda dobré "stratiť" alebo naplniť čas, ktorý máme v spoločnosti tých ľudí, ktorí nás nebudú odsudzovať na základe "vonkajšej alebo vnútornej" podobnosti, nejakého provplánového rozmýšľania, ktorá teda nie je nikdy zhodná s ich predstavou.
Každý človek je jedinečný, a kto to neprijíma, je to jeho vec. Problémom nás kresťanov je, že chceme na niekoho zapôsobiť, kto o to nestojí vôbec.
A to je prvá chyba ktorú v spoločnosti robíme. Je to dôsledok toho, že si nevážime seba samého, ale chceme sa za každú cenu v niečom podriadiť. AJ v duchovnom živote je to tak. A nie je to dobré! Toto Pán Ježiš nemá na mysli.
Nemôžem sa roztrhať v potrebách druhých a seba zanedbať, pretože ťa využijú, a nikto o teba nebude stáť, a toľko dobra predsa ešte môžeš spraviť. A možno ten čas si mohol využiť celkom inak, ako si využil, ktorý v konečnom dôsledku ťa nenaplnil ani šťastím, ani využitým časom, ani ničím proste.
Nespočetne veľa dobra. Problémom je, kedy to dobro nemáš komu preukázať, a práve preto niekedy sa môže zdať, že náš život vprostred tejto spoločnosti, ktorá vedome odmieta postaviť svoj život na posolstvách Ježiša Krista ukryté v riadkoch evanjelia a celkovo naprieč celým svätým písmom, a tá spoločnosť to odmieta. Pretože materialista vsadil všetko na jednu kartu. Buď všetko teraz, alebo nikdy nič. A veru viacerí tak žijú.
Viacerí buď všetko vychutnajú tu a teraz, alebo to zavrhnú naveky. Viacerí vedia, že čas je krátky tu na zemi.
Aj najvtrdší ateista, materialista, realista, ten, ktorý nemá s vierou nič spoločné správne tuší, že náš čas na zemi je ohraničený.
Ohraničenie prichádza v dvojakom zmysle. Pre mňa ako kresťana je to prechod do večnosti... akej... to netušíme, ale Boh mi pripravil od večnosti miesto, ako to prisľúbil jeho verným pred nanebovstúpením.
Ohraničenie pre ateistu, ktorý si je vedomý, že jeho posledná cesta vedie do cintorína, a predtým si to treba riadne užiť, lebo potom je všetko pozde. Je napríklad zaujímavé, že nemáme od akéhosi ateistu správy o nádeji, o radosti, o vysporiadanosti, kdežto kresťanstvo je plné pozitívnych správ!
Práve preto má byť toto pre mňa akousi nazvem to mentálnou vzpruhou, že tak, ako Tomáš apoštol kedysi vyznal... "Pán môj a Boh môj"... pridávam teda aj biblické súradnice, evanjelista Ján 20,28....
Tak na základe tohoto duchovného uveličenia razom zabudneme na nejaké zlo, ktoré sa kumulovalo v nás rokmi. Je to proste ako čakanie na niečo, na čo čakáme dosť dlho... aj v materialistickom ponímaní...
Keď som si kupoval auto, pociťoval som radosť, ktorá bola akosi stále prítomná. Postupom tie emócie prirodzene chladli, veď je to predsa hmotná, ale neživá vec, ale v tom konkrétnom danom okamihu mi mesiace pripadali ako deň ten istý. A to je len materiálny darček, ktorý som si kúpil sám sebe.
O čo väčšia radosť človeka zaplaví z pohľadu večnosti, kde materiálne statky nemajú cenu. Absolútne nijakú. Nie preto, že materializmus nemá alebo máločo má dočinenia s vierou v Boha, ale preto, že to nevieme správne užívať tak, aby sme boli zaplavení tým dobrom, ktorého zdroj a prameň všetkej sily je Pán.
Keď to takto pochopíme, správne si užijeme aj materialistické hodnoty, ktorým na rozdiel od ateistov dáme zmysel do nášho života, práve tým, že to budeme považovať ako boží dar k správnemu užívaniu a tešíť sa z neho. Čo poviete...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár