Vieme dobre, že mýliť sa je ľudské. Možno nevieme, že odpúšťať, je božské. Táto nedokončená myšlienka, ktorú z veľkej väčšiny pozná len z tej prvej časti spôsobila množstvo medziľudských problémov, ktoré nemajú konca. Práve toto môže celkom spôsobiť, že človek nenájde prakticky nikdy seba samého. Spôsobila predovetkým rozruch, zmätenosť, mnohí pri nejakom evidentnom pomýlení sa zahanbujú. Pamätám sa, ako som sa hanbil vyslovene, keď som telefonoval s jedným človekom, s ktorým som sa dohodol na nejakom termíne. Čo sa ale akokeby nachsvál stalo, mal som azda myšlienky niekde úplne inde, bolo, že keď som položil telefón, v momente som zabudol, na čom sme sa dohodli. Proste som si nebol istý, či som dobre rozumel. Niekedy sa to stáva. Nepríjemný pocit som vymazal okamžitým spätným telefonátom, kde som sa ospravedlnil, že som niečo zabudol v zlomku sekundy. Sám sebe sa čudujem, ako je to možné nie jeden krát sa mi to stalo, preto si všetko pre istotu značím to mobilu. Takže.
Človek sa veľakrát mýli, a dajme si otázku, či je to dobré. Čo by sa stalo, keby všetko išlo podľa plánu. Čo by sa stalo, keby som mal všetko, na čo si spomeniem, nijakú prekážku, všetkých priateľov by som mal priaznivo naklonených. Bol by som bohatý, nič by mi nechýbalo. Mal by som všetko dokonalé a ideálne. Je pravda, že mnohí v takomto životnom postavení naozaj reálne existujú, čo je pre bežného človeka trápiaceho sa s mnohými osobnými problémami, ťažkým životným údelom, veď povedzme si pravdu, kto ho nemá, v podstate všetci, neuveriteľné.
A tak človek sa pýta, prečo ja nie som tam, kde je ten druhý človek. Prečo ten sa má lepšie ako ja. Takto v človeku nekonečne veľa otázok vzniká, kde nenachádza uspokojenie. Kde je problém teda?
Je naozaj veľká nespravodlivosť, kedy je človeku odopreté niečo, na čo má nárok. Kedy ten človek prirodzene nemôže byť spokojný. Kedy nenachádza zmysel svojho života, aj keby neviem čo bolo. Kedy možno má dom, ale prázdny a chladný, lebo nemá domov. Kedy chce možno premeniť izbu a oživiť ju prítomnosťou druhej osoby, ale zatiaľ pre neho to nie je možné. Kedy možno nepochopil niečo v prítomnosti druhej osoby, ale všetko pochopil možno odchodom, možno náhlym, možno nečakaným. Kedy nechápal dlho, ale za krátky čas všetko pochopil. Kedy človek možno nechápe, prečo sa to deje, ale vie celkom dobre, čo sa deje. Kedy vie, že to všetko ho začína formovať. Kedy vie, že to zlé je dobré nato, aby zmenil svoj pohľad na svet, že nielen tá spoločnosť jestvuje, ale že sa má pozrieť aj inou cestou.
Človek teda častokrát nájde seba samého vtedy, kedy začína zaplavovať toho, na kom mu najviac záležalo azda milión otázkami. na ktoré nedostane nikdy odpoveď. Vtedy človek naozaj dokáže precitnúť. Vtedy naozaj zistí, že má v sebe niečo, čo ten druhý nemal, a možno od tej chvíle predsa len si začne vážiť seba samého, a nebude sa viac pred niekým ponižovať. Dobrovoľne akosi strácať svoju dôstojnosť pred niekým, kto je zlý. A možno takto je to najlepšie, a čím skôr človek s tým začne, tým lepšie, lebo všetko ostatné je len strata drahocenného času. Otázka teda ale znie, komu to viac vyhovuje, a či napokon ten, ktorý z toho všetkého vyšiel ako porazený, nepovstane k novému víťazstvu ešte silnejší, než bol doposiaľ. Nie nadarmo sú teda k životu potrebné aj naše nedokonalosti a slabosti, vprostred ktorých vieme pochopiť, akú veľkú hodnotu má náš život, hoci pri nie jednom človeku som počul veľmi bolestné konštatovanie, že jeho život nemá zmysel. Len je možno veľká škoda, že človek častokrát natrafí na nesprávneho človeka, ktorý miesto povzbudenia má pre človeka slová hany a posmechu.
Vtedy sa môže udiať nezvratná premena smerom k lepšiemu, ktorá sa udeje náhle a rýchlo, a je to dobré, pretože takto by to malo byť. Nie je to možno nič príjemné, ale je to potrebné viac ako čokoľvek iné na svete. Človek nestihne ani si uvedomovať pominuteľnosť toho všetkého, čo sa pominulo, a je tu nová realita, ktorej je potrebné čeliť.
Záver tohoto všetkého znie jasne. Nezvratná zmena spôsobuje u človeka možno náhle zrútenie jeho vnútorného sveta, avšak nastvuje zrkadlo realite, ktorej podrobenie sa je veľmi dobré. Veľakrát sa človek zbytočne pred niekým ponižuje, pretože to nemá cenu. Na záver v tomto odstavci by som ešte vyslovil jednu myšlienku a síce. Človek má tendenciu povyšovať sa nad božie plány, ale ponižovať sa pred falošným človekom, pretože strach je silnejší ako slobodná vôľa.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
slackerbitch
15. 10.októbra 2020 00:08
@patrixo what have you done
Napíš svoj komentár