Človek niečo robí, ale to už nechce. človeka už nenapĺňa robiť jedno a to isté dookola, ale nemá v podstate inú možnosť. Pracovať predsa treba. Povedzme teda si na rovinu, človek po práci býva unavený, a je veľmi idealistické si myslieť a domyslieť, čo všetko sa dá napríklad po pracovnej dobe ešte stihnúť, zvládnuť. Ako by teda mal vyzerať ideálne ten volný čas.
Toto všetko je súhrn čohosi, na čo myslia predovšetkým tí ľudia, ktorí pracujú ďaleko od svojho domova, ktorí v podstate vo svojom voľnom čase dosť premýšľajú práve o tom, ako vyzerá ich rodný dom. Ako vyzerá ich mesto, alebo ešte lepšie povedané ich rodná vlasť. Čo všetko možno by dali za to, keby niekoho len tak uvideli, možno letmý pohľad, úsmev, prehodenie zopár slov. Azda primeraná náhrada je celkom určite to, že si s niekým napríklad napíšem, aj keď prirodzene mi to nedokáže dokonale nahradiť prirodzený kontakt, že sa s niekým rozprávam.
Taký človek, aj keď dobre zarába, aj keď sa má možno o čosi lepšie vie predsa, že v onej práci som našiel svoju brázdu, a tam pravdepodobne pochopil už azda všetko. Stalo sa to aj mne, ale ako možno mnohým, iná možnosť mi ani neostávala. Myšlienky, ako žiť naplno sa veľmi rýchlo vytratili presne tak, ako sa nakopili moje pracovné povinnostiam, vírom ktorým som neušiel, ale v podstate som bol veľmi rád, že to tak bolo. Dá sa povedať, že v uplynulom čase som žil len na to, aby som pracoval. Aby mi proste bolo dobre. Keďže som aktívny človek, dobre viem, že človek bez práce sa nepohne nikam.
A veľa ľudí túži mať niečo, čím nechce ani prstom pohnúť. Chcú si užívať, ale bez práce. Je teda jednoduché plniť si svoje sny? Vraciam sa k otázke čo som napísal v tomto blogu.
Mnohokrát to vyzerá že áno, ale logicky človek musí na to mať primerané prostriedky. A sme pri tom. Je to niekedy veľmi zložité. Sú prípady, kedy niekto si s niekým celkom dobre rozumie, píše si sním, ale predsa k nejakému kontakto z nejakého dôvpodu nepride. Je to možno aj otázka vyzretosti, možno niekedy v tom hrá rolu naivita, ako teda spomínam celková nezrelosť, kedy človek ustúpi práve vtedy, kedy by mal zabrať. Kedy by mal práveže ukázať svoj charakter, ktorý možno doposiaľ ešte neprejavil. Nie preto, len aby sa on ukázal ako nejaký vzorový príklad pred tým druhým, ale aby ukázal, že je človek, o ktorého možno stáť, o ktorého v budúcnosti sa dá oprieť, spoľahnúť, a že dokáže práveže vždy žiť takto naplno. Mnohí si tento pojem žiť naplno spájajú len s ideou akejsi bezstarostnosti, to, že človek nechce byť nikým a ničím rušený, pretože práve teraz prišiel ten jeho čas, kedy chce všetko možno dostupné prostriedky využiť, veď predsa kedy na to bude mať opätovnú šancu? Kedy niečo také podobné len príde. Bude sa to vôbec niekedy opakovať, príde to zajtra, pozajtra, alebo na niečo bude spomínať len s akousi nostalgiou, ale častoktár tou menej príjemnou?
Záverom poviem myšlienku, že radšej budem niekedy pociťovať akýsi deficit niečoho, čo sa dá ľahko dosiahnuť, na čom treba mi ešte pracovať, pretože nik nie je pravda dokonalý, ako keby som mal obsiahnuť všetko, byť možno naoko šťastný, ale nedávať ten úsmev, pozitívne to čo v človek je to dobro, nedávať ho druhým. Lebo mnohí by to dobré len chceli brať, ale málokto by ho chcel aj rozdávať. A práve čím človek viac rozdá to dobro, hoci sa mu možno nevráti nazad, ale tým viacej mu ostane.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
firestorm
20. 8.augusta 2020 14:12
to je vul, kaviarovy toasty
Napíš svoj komentár