Akurát som sa vrátil z mojich povinností, a plánujem teda ešte ísť na bicykel. Čo teda chcem povedať.
Mnohí keď vidia vyslovene usmiate tváre svojich priateľov, pociťujú možno trpkosť. napríklad ako si užívajú, mnohí by sa im chceli podobať. Typický príklad pre slováka, ktorý napríklad zarába minimálnu mzdu, ale najradšej by si chcel kúpiť ferrari, lebo je to to najlepšie, čo môže mať predsa. Ani nevie prečo konkrétne to chce, len to jednoducho chce. Chcú akosi razom zanechať všetko to, v čom momentálne žijú, a sú pripravení na zmenu, kde cítia niečo lepšie, hoci to nevedia definovať. Je to všetko len realita, alebo predstava, alebo akási ilúzia dokonalosti, ktorú si človek vymyslel? Zatúžia po niečom, možno po nejakej zmene, ale po čase predsa ich to prejde. povedia si, načo. Pýtam sa teda takú otázku. Uspokojí ma to? Ba práve naopak, mnohokrát sa stáva, že človek, ktorý chce žiť naplno, práve on má vo svojom živote akéhosi nedostatku, ktorý nevie dobre vypovedať. Možno sa bojí, možno má strach, aby ho niekto neprekukol, možno trpí nejakým komplexom, vďaka ktorému veľmi pracuje na sebe, túži teda žiť naplno, ale predsa nie je spokojný sám so sebou, ako žije. Či teda vôbec mu to pripadá taký život, ako si to on predstavoval
Chceli by sa im podobať, ale nemajú na to. Možno im chýba nejaká tá charizma. Oni to možno veľmi dobre vedia o sebe, a sú si vedomí týchto svojich nedostatkov, ktoré nedostatky v tom pravom slova zmysla ani nie sú. Človeku je predsa niečo dané, a niečo nie. Nie každý dokáže žiť naplno, pretože mnohí tak robia len preto, aby plnili predstavy možno svojho okolia. Mnohým sa neráta to, že nemôžu ísť na dovolenku do zahraničia, ale čo by viacerí dali za to, keby mohli ísť do nejakého väčšieho miesta niečo poobdivovať, čo ešte nezažili.
Nemajú na to, aby si mohli niečo dovoliť. Neistota im možno bráni k lepšiemu sebarozvoju. Človek by predsa toľko chcel, má v hlave aj veľa nevypovedaných myšlienok, ale akýsi blok mu káže zaradiť t pomyslenú spiatočku, otočiť sa, odísť preč. Veľakrát človek sa chce vydať na nejakú cestu, ale z nejakých dôvodov si to predsa len rozmyslí. Dôvody pritom sú rozličné. Niekto ešte nedozrel na niečo vznešené, do čoho všetkého sa chce pustiť. Niekto teda nechce žiť naplno práve preto, lebo celý žvot, aspoň mal taký pocit, ťahal za kratší koniec.
A práve tu je problém, že takí ľudia sa nevedia vyrovnať možno so svojou minulosťou, predovšetkým v tom, že nevedia prijať a spracovať neúspech z minulosti, ktorý práveže má za úlohu okresať človeka a jeho charakter. A možno práve toto všetko im bráni žiť naplno.
Nevie si predstaviť, že raz príde akási zmena, ktorá ho pohne smerom dopredu. Sú to ambiciózni ľudia, alebo nie. chcú takí ľudia vôbec žiť naplno alebo nie? Sú isto ľudia, ktorí možno túžia zdolávať nejaké ťažké kopce, ale pritom nechcú vyliezť na ten najjednoduchší kopec. Práve preto, aby takto otestovali svoje schopnosti, fyzické predpoklady skôr, než sa pustia do niečoho, čo je náročné. Aby tak vedeli, že idem proste naplno až po nejakej skúške.
A tejto skúške sa mnohí odmietajú podrobiť, pričom robia veľmi zle. Každý chce žiť naplno, ale málokto vie, že človek si musí prejsť aj niečím zlým v živote, aby vedel, že práve teraz je nejaká príležitosť, ktorú nemôžem premeškať.
Minule som rozmýšľal práve nad tým, prečo by človek mal žiť naplno. Azda strach mu určuje, že niečo predsa len musí vyskúšať tesne pred tým, ako bude neskoro, a nepríde už možno nijaká iná príležitosť? Mnohí si myslia, že všetko musia mať vo svojich rukách, a keď to tak nie je, cítia sa veľmi bezradní. Ale kto je bezradní? Vezmite takým ľuďom azda to najmenšie, čo majú možno radi. Vezmite im niečo, na čom im možno extrémne záleží, a uvidíte, že zrazu nenájdu zmysel vo svojom živote, budú celkom isto tápať, a možno sa stratia uprostred všetkých tých búrok, a budú pôsobiť oveľa bezradnejšie, ako hocikto iný.
Mnohí sú navyknutí na akési poklonkovanie, ktoré ich udržiava pri živote. Práve preto vedia asi najlepšie, čo všetko obnáša žiť naplno, a možno si to patrične užívajú so všetkými výhodami. Navyknutí sú napríklad na to, že sú stále v akomsi tom pomyslenom prvom rade, v akomsi centre všetkej pozornosti, a majú ztade ten najlepší výhľad. Že im teda nezáleží, či má niekto výhľad ten, čo sa nachádza vzadu za ním. Že oni sa veľmi radi o niečom porozprávajú, čo ich možno nič nestojí. Že možno vedia niekoho pochopiť, ale azda len do tej miery, kedy to vyhovuje im. Myslia si, že žijú naplno, ale obávam sa že opak je pravdou, majú azda veľmi prázdny život, ktorého podstatu vôbec nepochopili.
Záverom poviem toľko, že u každého je pojem žiť naplno individuálne. Niekomu stačí málo niekomu nestačí veľa. A ten, kto chce žiť naplno, a rozdáva úsmevy na všetko strany možno cíti najväčšiu bolesť, o ktorú sa nevie s nikým podeliť. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
firestorm
21. 8.augusta 2020 09:34
to je vul, kaviarovy toasty
Napíš svoj komentár